Ľahko-vážny postreh Antona Laučeka.
Okrem štúdia odborných predmetov sa na vysokej škole za socializmu museli absolvovať aj predmety z tzv. marxistického základu. Išlo o dejiny medzinárodného robotníckeho hnutia a komunistickej strany, marxistickú filozofiu, vedecký ateizmus, politickú ekonómiu, vedecký komunizmus. Boli náročné najmä na bifľovanie, pre budúci život a profesiu zúfalo nepotrebné a nikoho zo študentov, samozrejme okrem „trafených“ karieristov, nezaujímali.
Ako jedna z posledných povinností na univerzite čakala istého môjho rodáka práve skúška z vedeckého komunizmu. Spojili sa mu s ňou toľké komplikácie, že hrozil odchod zo štúdia.
Predmet vyučoval asi päťdesiatročný solídne vyzerajúci profesor s tvárou, na ktorej jeho poslucháči nikdy nezaznamenali žiadny pohyb – bez úsmevu, bez citu. Vedelo sa o ňom, že komunistickým táraninám, ktoré vyučuje, aj verí, je zarytým marxistom a členom Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska. Všetci sa ho báli, odrádzal aj svojím povýšeneckým prístupom a neosobným jednaním s človekom. Na jeho skúšanie sa nedalo ísť len tak „na blink“, učivo si musel sypať.
Kým sa môj rodák písomne na odpoveď pripravoval, vyučujúci si pozorne preštudoval jeho index. Otázka študentovi „sadla“, rozprával toľko, že ho skúšajúci zastavil.
„Stačí. Vy ste z Ružomberka,“ povedal. „Z toho hlinkovského katolíckeho hniezda. Vy teóriu vedeckého komunizmu vnútorne neprijímate, neveríte jej, ja to tak cítim.“
A keďže cítil dobre, tak ho zo skúšky vyhodil.
Presne tak isto sa zachoval aj po druhý raz. A bolo na ňom údajne aj vidieť, že ho ničenie svojej obete teší. Všetkých Ružomberčanov považoval totiž za ideologických nepriateľov marxleninskej teórie.
Na tretí, posledný termín, šiel rodák skoro s beznádejou. Ak sa nestane zázrak, letí zo školy, celé päťročné štúdium i námaha boli márne.
Vtedy sa asi niekto zhora zmiloval, pretože profesor mal mimoriadne dobrú náladu. Dozvedel sa, že mu udelia štátne vyznamenanie spojené so značnou finančnou odmenou, a tak prví deviati skúšku urobili.
„Ideologický nepriateľ“ marxizmu bol desiaty.
Učiteľ si znova dôkladne prezrel študentov index.
„Máte tu skoro samé jednotky,“ skonštatoval. „Žiadna trojka. Aby ste nepovedali, tak jednu dnes odo mňa dostanete. Beriete?“
„Bodaj ťa do roka čerti uchytili!“ pomyslel si vtedy nasrdený Ružomberčan, lebo vedel, že odpovedal na výbornú. Ale vzal aj trojku, veď inej možnosti prakticky nemal.
Člen Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska žil ešte presne rok a deň. O jeho predčasnej a náhlej smrti sa národ dopočul z rozhlasu.
Možno išlo o náhodu. A možno ho v tom pekle ozaj potrebovali.
Vyšlo v zbierke Iba tak výber + (2011).
Ilustračná fotografia – Anna Šenkeríková
