Natália Hejková, Jozef Smolek i Iveta Bieliková spomínajú, čo stálo za najslávnejšími momentmi ružomberského basketbalu a slovenského klubového športu.
Písal sa 8. apríl 1999 a v Brne sa stal športový zázrak. Malý slovenský športový klub sa stal európskym šampiónom. Len v Ružomberku vedeli, že tento zázrak je poctivo vydretý a svedomito pripravený.
Cesta k vrcholu
V polovici osemdesiatych rokov sa medzi najvyššou federálnou 1. ligou a druhou najvyššou, 1. slovenskou ligou, pohyboval aj basketbalový Ružomberok. Od roku 1979 bola jeho súčasťou aj čerstvá majsterka ČSSR s VŠ Praha Natália Hejková. Od sezóny 1983/84 sa v družstve stretáva s mladučkou dorastenkou Ivetou Bielikovou. Niekedy okolo roku 1985 prehovorili funkcionári vtedajšieho klubu na spoluprácu Jozefa Smoleka, ktorý viedol klubovú mládež. Bol to on, kto v roku 1987 prehovoril právničku Hejkovú, aby po skončení kariéry zostala ako trénerka pri basketbale v Ružomberku.
Vznikla trojica, ktorá bola športovým základom pre ružomberský basketbalový úspech.
„Chceli sme budovať hráčsky káder z vlastných zdrojov a nekupovať hotové hráčky. To znamenalo jediné: intenzívne vychovávať naše mladé dievčatá. Ak sme sa s nimi chceli presadiť, tak určite nie skúsenosťami, lebo žiadne neboli. A určite nie technikou, lebo tá v tých začiatkoch s mladými dievčatami krívala. Museli sme staviť na fyzickú pripravenosť a na mimoriadne rýchlu hru. Tým sme chceli zaskočiť súperov. Nakoniec sa to potvrdilo ako veľký trend na dlhé roky dopredu,“ spomína na basketbalové začiatky a najmä nastavenie klubovej filozofie dlhoročný manažér klubu Jozef Smolek.
Smolek spomína, ako bolo potrebné vydupať si istú autonómiu pri riadení klubu. A tiež sa rozlúčiť s niektorými pracovníkmi, ktorí sa nestotožnili s filozofiou práce založenej na precíznom plnení každého detailu.
„Bazírovali sme na každom jednom detaile akoby šlo o život. Hoci to bol len detail, pripravovalo nás to na tie najťažšie zápasy. Z detailov sa skladajú mimoriadne výsledky,“ vysvetľuje svoj pohľad na fungovanie klubu Jozef Smolek.
Nezabudnuteľný rok 1999
Do roku 1999 stihol Ružomberok deväťkrát vyhrať československý a slovenský ligový titul. Osemkrát bol účastníkom Európskeho pohára majstrov, neskôr Európskej ligy. Štyrikrát premenil svoju účasť na prebojovanie sa do Final Four – finálového turnaja štyroch najlepších tímov Európy.
„Za najdôležitejší moment považujem, že v jednom tíme sa zišli ľudia, ktorí boli schopní. Nielen hráčky, tréneri, manažéri ale aj všetci okolo klubu. Mali sme jeden jediný cieľ, a to bol klubový basketbal. Podarilo sa nám skoncentrovať tie najlepšie slovenského hráčky, vychovávali sme ich krok po kroku. Žili sme ako basketbalová rodina, ktorá bola hladná po úspechu,“ opisuje dôvody úspechu trénerka Natália Hejková.
Ružomberok vyhral základnú skupiny Euroligy s desiatimi víťazstvami a štyrmi prehrami. V záverečnom kole mohol dokonca taktizovať. Ak by doma nevyhral v stretnutí s nemeckým Wuppertalom, skončil by v skupine tretí a v play-off by sa vyhol štvrtému tímu z druhej skupiny. Normálne by na to nebol dôvod, ale štvrtým tímom sa prekvapujúco stal francúzsky Bourges. Aktuálny dvojnásobný európsky šampión, ktorý so Slovenkou Annou Kotočovou vo svojom strede, túžil po treťom európskom titule v rade.
„Prvý zápas, ktorý sme hrali doma, sme prehrali o viac ako 20 bodov,“ spomína dnes na potupnú prehru Martina Vrťová, za slobodna Godályová. V Koniarni bolo 3 600 divákov a hralo sa na dva víťazné zápasy.
„Do Bourges sa nechodilo vyhrávať a myslím, že sme tam dovtedy ani nikdy nevyhrali. Tá atmosféra po domácej prehre bola veľmi ťažká. Každý už nad nami zlomil palicu, to nie je šanca. Vyhrať v Bourges a ešte k tomu po takej domácej nakladačke…,“ vybavuje si ťažké momenty kapitánka tímu Iveta Bieliková. Opora, ktorá takmer neschádzala z palubovky a aj v troch štvrťfinálových stretnutiach s Bourges odohrala priemerne 34 minút na zápas.
„Do Bourges sme odchádzali ihneď po zápase, lebo odveta sa hrala o dva dni. Pán Smolek a aj trénerka nám okamžite v autobuse vyčistili žalúdky. A všetko sa znovu zopakovalo potom pred samotným zápasom v Bourges. To nás nakoplo, to nám pomohlo,“ vybavuje si ťažké chvíle pred odvetou Martina Vrťová.
Dievčatá to zvládli fantasticky. Vo Francúzsku vyhrali o deväť a v rozhodujúcim stretnutí o všetko, doma, pred 3900 divákmi o sedem bodov.
Kľúčová vlastnosť – sebavedomie
Ružomberok skutočne nikdy predtým nevyhral na palubovke v tom čase najsilnejšieho európskeho tímu. Dokázal ho zdolať na neutrálnej pôde, na predsezónnych medzinárodných turnajoch, taktiež doma, ale nie vo Francúzsku. Teraz sa to podarilo v tom najdôležitejšom momente.
„Dlhodobo sme sa snažili budovať v hráčkach a v celom tíme sebavedomie. Chceli sme, aby sebavedomie nášho tímu bolo na úrovni, ako sme ho vídali u balkánskych alebo amerických tímov,“ vysvetľuje kľúčovú charakterovú vlastnosť družstva Jozef Smolek.
Ruža bola povestná svojimi turnajovými zájazdmi po Poľsku, Maďarsku, Balkáne a aj Spojených štátoch amerických.
„Na skusy sme chodili, keď ešte ani nikto netušil, že postúpime do 1. celoštátnej federálnej ligy. Chodili sme do zahraničia zbierať nielen hráčske skúsenosti, ale hlavne tú vlastnosť sebavedomia. To považujem za jednu mimoriadne dôležitú vec,“ vyznal sa po dvadsiatich rokoch Jozef Smolek.
„Asi to sebavedomie v nás bolo, lebo s Bourges to boli vo štvrťfinále ťažšie zápasy, ako samotné Final Four, ktoré sme odohrali v Brne 99,“ súhlasí kapitánka Iveta Bieliková.
„Keď sme zvládli takéto náročné play-off, tak sme si začali trošku veriť aj na to Final Four. Aj keď sme neboli top favoriti, tak v kútiku duše sme začali rozmýšľať, že už by sa to mohlo podariť,“ vybavuje si k tejto téme trénerka Hejková.
Brno 1999
Brnianske Final Four bolo už štvrtým za sedem rokov. V rokoch 1993, 1996 a 1997 však Ruža neprešla prvým, semifinálovým zápasom.
Napriek vyradeniu Bourges, papierové vyhliadky neboli dobré ani v Brne. Liptáčky prišli do metropoly južnej Moravy v zlom zdravotnom stave. Janoštinová vynechala takmer celú sezónu pre problémy s kolenom. Žirková mala ťažký výron členku, Frniakovú trápilo taktiež koleno, Bieliková stihla pred finálovým víkendom len dva tréningy pre svalové zranenie.
„Pamätám si, že v deň odchodu do Brna ma trénerka poslala ráno ešte behať, aby som sa rozhýbala. Bola som v Hrabove a fanúšikovia na mňa kričali: `Ivetka, už to nechaj, teraz už toho veľa nenatrénuješ,` smeje sa pri prvej spomienke na brnianske Final Four Iveta Bieliková.
„Myslím, že sme boli veľmi dobre mentálne pripravené. Zlomili sme ten prvý zápas, a to bol taký impulz, že sme si začali vravieť, a prečo nie, prečo by sme nemohli vyhrať celé Final Four,“ vybavuje si dnes vtedajšie krídlo Martina Vrťová.
„Ja vždy vravím, že Smolek s Hejkovou boli neuveriteľní psychológovia. Aj keď nikdy sa tak netvárili, že by sa tým nejako extra zaoberali, že by na nás tlačili. Ale určite dôležité bolo, že nikdy som od týchto ľudí nepočula, že idete vyhrať. Jednoducho sme išli hrať zápas, ako každý iný.“
Ružomberčanky bývali mimo Brna. Tak, aby na nich čo najmenej doliehala atmosféra veľkého turnaja. Vedenie ich izolovalo od mesta, rodiny aj vlastných fanúšikov.
„V tej dobe tam bolo 600 divákov z Ružomberka. To bola obrovská sila. A to povzbudzovanie, to fanúšikovanie, a ten lokálpatriotizmus. Sám som ho v sebe nosil a nosím, mimoriadne to tam so mnou lomcovalo,“ vybavuje si Smolek emotívne chvíle v hale na Královom poli.
„Vyšla som na ihrisko a videla to množstvo fanúšikov, mala som zimomriavky po celom tele. Oni to všetci s nami prežívali. Bolo to niečo úžasné,“ vyťahuje spomienky Martina Vrťová.
Tréner chcel od Hejkovej gratuláciu
V semifinále si Ruža poradila s tureckým Galatasaray. Na druhý deň, 7. apríla bol deň voľna. Natália Hejková oslavovala narodeniny. Na predzápasovej tlačovej konferencii jej slovenskí novinári doniesli kyticu, na čo jej zagratuloval aj taliansky tréner finálového súpera z Coma. Aldo Corno si však neodpustil poznámku, že zajtra bude Hejková gratulovať jemu.
„My sme neboli favorit toho finále. Como organizovalo zájazdy na finále, objednali si spoločnú večeru a oslavu. My sme do toho išli ďaleko skromnejšie. Ale skromnejšie len v tých veciach okolo. To finále bolo potom také, že sme si všetci po piatich minútach želali, aby už bol koniec. Naša prevaha bola jednoznačná,“ vyťahuje spomienku na priebeh duelu s talianskym Comom Natália Hejková.
Ešte v základnej skupine Como dvakrát Ružomberčanky zdolalo. Vo finále ale prehrali o pätnásť bodov. Ružomberok začal oslavovať svoj najväčší športový úspech.
„Hoci som toľko toho neodohrala, toto víťazstvo znamenalo pre mňa viac, ako reprezentačný titul majsteriek Európy. Pamätám si, že po finálovom stretnutí ma vybrali na dopingovú kontrolu. Dievčatá na mňa s oslavami čakali a ja som sa aj trochu bála, aby to všetko dobre dopadlo a náhodou mi niečo nenašli a o titul nás pripravili. Viete, v takej chvíli vás napadne hocičo,“ vyťahuje svoju dnes už úsmevnú spomienku na finále Dagmar Petruf Huťková.
Úspech Ružomberka bol celoslovenského charakteru. Zopakovať ho dokázal v ďalšom emotívnom príbehu o rok neskôr. A potom už na klubovej úrovni nikto na Slovensku. V žiadnom inom športe.
Na konci roka 1999 získal SCP Ružomberok aj prvenstvo v ankete Športovec roka na Slovensku v kategórii kolektívne športy.
Fakty z Brna (6. – 8. apríla 1999)
Káder pre Final Four Brno 1999: Bieliková, Huťková, Frniaková, Polónyiová, Godályová, Marenčíková, Kováčová, Žirková, Janoštinová, Sviščovová.
Semifinále: SCP Ružomberok – Galatasaray Istanbul 54:47 (26:28), zostava a body SCP: Marenčíková 14, Godályová 13, Sviščovová 11, Kováčová 9, Bieliková 7 (Huťková a Frniaková 0)
Finále: SCP Ružomberok – SFT Como 63:48 (34:23), zostava a body SCP: Godályová 16, Sviščovová 14, Kováčová 10, Marenčíková 9, Bieliková 7 (Janoštinová 7, Žirková 0).
Titulná fotografia – Trénerka basketbalistiek SCP Ružomberok Natália Hejková so svojím asistentom a manažérom družstva Jozefom Smolekom a trofejou pre najlepšie európske družstvo 8. apríla 1999 po finálovom zápase EL basketbalistiek s SFT Como v Brne
Foto: Pavel Neubauer/TASR, 607197/5 Zdroj – sme.sk/ctk.cz
