V meste nie je problém stretnúť mladých Ukrajincov, Poliakov, ale aj Gruzínku, Lotyšku či Španiela. Niektorí dokonca pracujú vo firmách, reštauráciách či baroch. V Téme októbrového čísla Ružomberského magazínu sme zisťovali o tomto fenoméne viac.
V zahraničí študujú na vysokej škole, ale prostredníctvom grantových schém Európskej únie majú možnosť vybrať si školu v inej krajine, kde strávia semester. Takíto študenti prichádzajú každého pol roka aj do Ružomberka na Katolícku univerzitu (KU).
Lebo ste malé mesto
„Erasmus ponúka veľa možností, ale chcela som sa vyhnúť veľkým krajinám a mestám. Výber sa zúžil na Slovinsko a Slovensko. Slovinsko ma bolo ochotné akceptovať až v letnom semestri, a tak bolo rozhodnuté,“ opisuje Lotyška Evelina, ako ju osud zavial k nám.
Anglicky hovorí bez najmenších zakolísaní, jej alma mater je Riga Stradinš University, asi najprestížnejšia lotyšská univerzita, a nie je kresťanka. Prečo teda KU v Ružomberku?
„Lebo ste malé mesto, blízko hôr, v prírode, všade je blízko. Chcela som byť tak trochu na vidieku,“ vysvetľuje 22-ročná Evelina, čoskoro bakalárka rehabilitácie a fyzioterapie.
Rovnaké dôvody uvádza aj Španiel Javier, študent ošetrovateľstva. Ako keby sa dohodli. Spolu s Evelinou už stihli navštíviť Vysoké Tatry, dokonca vyšli už aj na Východnú Vysokú.
„Na Slovensku som mal na výber Bratislavu a Ružomberok. Mám rád hory, turistiku, a to sedí na Ružomberok. A v Bratislave by som stretol asi veľa Španielov. Chcel som hovoriť v angličtine, zlepšiť sa v jazyku a spoznať kultúru, ktorá nie je tak medzinárodná ako v hlavnom meste,“ ozrejmuje detaily svojich dôvodov 19-ročný rodák z Avily pri Madride.
Jazyk! Bariéra, ktorá sa dá prekonať
Jovana je z Kraljeva v Srbsku. V Belehrade študuje slovenský jazyk. A nie, nemá žiadne korene u nás, ani kontakty s krajanskými Slovákmi z Vojvodiny. „Bol to taký risk. Neviem, prečo som si vybrala slovenčinu, ale páči sa mi. Čoskoro si musím pribrať druhý slovanský jazyk, zrejme to bude ruština,“ prezrádza 21-ročná študentka slovenčiny na filozofickej fakulte.
„Veľmi sa mi páči vaša univerzitná knižnica. Našla som tam všetky materiály, ktoré som potrebovala, v angličtine. Ale aj ľudia sú tu príjemní. V administratíve, učitelia i študenti. Vždy, keď niečo potrebujem, nájde sa niekto, kto mi pomôže,“ zveruje sa 20-ročná študentka psychológie Gvantsa z Ilia State University v Gruzínsku.
Priznáva, že s jazykom je to na ulici niekedy problém, ale v škole sa s jazykovou bariérou zatiaľ nestretla. Jej obľúbené slovenské slovo je zmrzlina.
„Mám rada komunikatívnych, usmievavých ľudí, ktorí chcú pomôcť. A zatiaľ tu takých stretávam. Jedna pani kvôli mne dokonca googlila gruzínske výrazy, aby som jej rozumela,“ smeje sa optimisticky naladená Gvantsa.
To Jovana s jazykom problém nemá. Po slovensky dokáže hovoriť, a azda ešte lepšie písať. „Mám tu rada všetko. Škola je pekná, moderná, ľudia sú nápomocní. Lepšie ako u nás. Chcem sa tu vrátiť, doštudovať a zostať tu navždy. Viem, že to znie divne, ale naozaj som zatiaľ nemala žiaden problém,“ udivuje svojou rozhodnosťou Jovana.
Evelina a Javier jazykovú bariéru pociťujú, no berú to pragmaticky. „Je vidieť, že ľudia majú problém s jazykom. Keď spustím, najprv sa zľaknú, hlavou im prebehne kto som, čo chcem a prečo som tu. Ale vždy sa snažia nejako mi pomôcť a sú veľmi milí. Praxujem v nemocnici. Snažím sa byť stále v skupine so študentmi a lekármi, ktorí vedia anglicky, lebo nie vždy sa dokážem dohovoriť. Ťažko sa potom získava dôvera, keď vás ľudia nepoznajú a nerozumejú vám,“ vysvetľuje mladá Lotyška.
„Jedinú vec, čo by som zmenil, je, aby ste lepšie hovorili po anglicky. Ľudia sú tu milí, pomáhajú nám, a to oceňujem. Mám niektorých učiteľov, ktorí hovoria anglicky. Ale ja potrebujem hovoriť aj s pacientmi, sestričkami, doktormi, a tí jazyk väčšinou nevedia. Boja sa komunikovať. Dokonca aj tí, čo dačo vedia, nehovoria, lebo si myslia, že je to slabé a hanbia sa. A ešte by ste mohli viac tancovať. Keď ideme večer von, všetci len sedia a pijú. V Španielsku sa najprv tancuje, až potom sa niečo vypije. Tu nie je kde tancovať,“ smeje sa budúci ošetrovateľ a nadšený skateboardista Javier.
Voľný čas
Obaja hrajú futbal. Evelina aj za dievčenský tím Dinamo Riga. Aby nevypadla z tréningu, šla sa spýtať do dievčenského MFK Ružomberok, či ju na tri mesiace vezmú. Popri škole má teraz už aj tréningy.
Ak nemeškajú, stále chodia peši. „Ružomberok je malý, všetko je dostupné peši, mám pocit, že tu nie je ani žiadna kriminalita a cítim sa bezpečne. Ale nerozumiem, prečo tu nefungujú semafory na priechodoch pre chodcov, a tiež, prečo vodiči nezastavia, keď stojíte pri priechode. Prejsť cez cestu je často riskantné,“ zdôverí sa Evelina.
Javierovi sa páči, že všade je veľa detí a rodičia sa s nimi neboja hrať kdekoľvek vonku. Doma to vraj nevidí. Usudzuje, že tu musí žiť veľa mladých rodín. Len slová chvály má na cestovanie vlakmi zadarmo: „V Španielsku cestujete, len keď naozaj musíte, lebo je to drahé. U vás to je skvelé. Študenti môžu cestovať, spoznávať krajinu, ľudí, zažiť množstvo nových vecí, stačí len chcieť. Veľmi sa mi to páči.“ Okrem Tatier už Erasmus študenti boli v Bratislave, Košiciach aj Prahe.
Jednému ale nerozumie: „Prečo školy, nemocnice a všetko začína fungovať už o siedmej hodine? Keď ráno cestujem o pol siedmej na prax a autobus je plný detí s taškami, vravím si, Bože môj, kam tak skoro ráno všetci cestujú, to nie je možné.“
Evelina dodáva, že ľudia akoby si odžili deň už ráno a poobede ich niet. U nich chodia na prax do nemocnice až na deviatu.
Jovana sa netají tým, že večer občas zájde do baru. Študenti sa o zábavu dokážu postarať aj v malom meste. Už pozná borovičku, a vraj ju celkom zvláda.
Aj napriek niektorým negatívam, ani jeden z nich nie je z výberu školy či mesta sklamaný. Práve naopak. Ich dojmy a pocity sú pozitívne. Môžu za to predovšetkým priateľskí ľudia. Za všetkých to zhrnula stále usmievavá Gruzínka Gvantsa: „Ružomberok is full of love.“
Článok bol publikovaný v Ružomberskom magazíne číslo 10/2019.
Titulná fotografia – Ukrajinci Dominika a Dima, Španiel Javier, Lotyška Evelina a Gruzínka Gvantsa v parku na Nám A. Hlinku. Foto- Jaroslav Moravčík.
