Najväčším pokladom Vlkolínca boli jeho obyvatelia, ich spôsob života, zvyky a tradície. Dnes sú iba turistickou atrakciou.
Vlkolínec bol v roku 1977 vyhlásený za pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry a v roku 1993 zaradený do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO nie len kvôli svojej architektonickej a prírodnej hodnote, ale najmä preto, že išlo o miesto, v ktorom stále pulzoval originálny spôsob života.
Práca na poli, remeselná činnosť, duchovné prežívanie, spätosť s prírodou, rokmi overené a zušľachtené zvyky a tradície… Nositeľov tohto bohatstva už ale vo Vlkolínci takmer niet.
Kým v druhej polovici 19. storočia na ružomberskej „ulici“ žilo takmer 350 obyvateľov v ôsmich desiatkach domov, dnes má Vlkolínec sotva dve desiatky stálych obyvateľov, väčšina príbytkov zanikla a zvyšné boli prestavané na chalupy.
Stále aktuálnejšími sú tak dvadsať rokov staré slová vlkolínskeho rodáka a lekára Marcela Babála, ktoré napísal v knihe Vlkolínec – klenot svetového dedičstva (Knižné centrum 2000): „Dnes môžeme obdivovať len časť bývalého Vlkolínca. Chýbajú mnohé zrúcané hospodárske budovy s početnými drobnejšími prístavbami. Chýbajú ľudia a domáce zvieratá a ten ich spoločne, úzko spätý život.“
Akí vlastne boli ľudia, ktorých zrodili vlkolínske lúky?
Dvojnásobne poddaní
Prví obyvatelia sa na mieste dnešného Vlkolínca vyskytovali už pred 2 500 rokmi, o čom svedčia nálezy z doby železnej aj neskoršej doby bronzovej.
Prvá písomne doložiteľná informácia o obci Wylkovinecz však pochádza až z roku 1461. „Vlkolínec bol vždy jednou z najmenších ružomberských ,ulíc´, svojou veľkosťou spočiatku porovnateľný s len o niečo väčším Bielym Potokom. Menšie boli už len usadlosť Čutkov a možno banícka či uhliarska osada Zmrzlô,“ napísal v spomínanej knihe historik Liptovského múzea v Ružomberku Karol Dzuriak.
Pri prvom známom sčítaní obyvateľstva Ružomberka a „ulíc“ v roku 1766 žilo vo Vlkolínci 117 ľudí. Oni ani ich predkovia a potomkovia to nemali ľahké, keďže museli živiť nielen seba, ale rôzne dávky odvádzali aj mestu Ružomberok a likavskému panstvu – boli v dvojitej poddanskej závislosti.
Ináč povedané, likavskí páni „žmýkali“ obyvateľov Ružomberka a tí zasa obyvateľov „ulíc“, teda Černovej, Villy Ludrovej, Bieleho Potoka a Vlkolínca.
Nečudo, že v roku 1771 im došla trpezlivosť a vstúpili do otvoreného konfliktu. „Chceli sa osamostatniť, žiadali v rámci mestského chotára vymedzenie obecných chotárov, rovnoprávne postavenie s mešťanmi a odopierali konať roboty,“ opísal požiadavky vzbúrencov historik Dzuriak.
Situácia sa upokojila až po nasadení vojenských jednotiek, ktoré obyvateľov „ulíc“ zdierali natoľko, že dedinčania radšej ustúpili. K zrovnoprávneniu obyvateľov mesta a „ulíc“ došlo až v 19. storočí.
K ďalšej drastickej udalosti, ktorá výrazným spôsobom poznačila život Vlkolínčanov, a podľa niektorých bola aj priamou príčinou postupnej stagnácie, došlo 22. októbra 1944, keď počas SNP vyhorela tretina dediny. Zničené obydlia už nikdy neboli obnovené.
Žiar už nežiari
Keďže Vlkolínec má izolovanú polohu, miestni obyvatelia sa naučili byť úplne sebestační. „Až do polovice 20. storočia viedli do osady len poľné cesty a chodníky, nebola tam zavedená elektrina a nemali ani obchod,“ opísal Babál tunajší život. „Orientácia ľudí bola presýtená kresťanskými zásadami, kde dominovala oddanosť Bohu a láska k blížnemu. Dedinka mala zaužívané svoje pravidlá života, ktoré bolo treba pomerne presne dodržiavať, pretože človek by bol existenčne ohrozený a sám v pomerne divokej a terénne členitej prírode.“
Vlkolínčania vedeli tvrdo pracovať, ale aj oddychovať; modliť sa, aj zabávať; milovať, aj umierať. „Nikto nemohol vo Vlkolínci materiálne zbohatnúť, to príroda obmedzovala. Ale duchovne mnohé osobnosti boli bohaté, spokojné a šťastné,“ dodal už zosnulý rodák, ktorého telo spočíva na miestnom cintoríne.
Obrazom miznúceho života vo Vlkolínci je stratená bieloba Žiaru. Vrch z vápencových skál, ktorý sa majestátne týči nad učupenou dedinkou, dnes síce poznáme pod názvom Sidorovo, ale v minulosti mu Vlkolínčania nepovedali ináč ako Žiar. Najmä pri mesačnom svetle doslova žiaril bielobou.
Biele skaliská sú však dnes už takmer úplne prekryté lesom. Tak, ako život miestnych obyvateľov prekryl nános modernej doby, v ktorej nenašli svoje miesto.
Foto – wikipedia.org
