Cudzinci v Ružomberku: ako sa im u nás žije?

Stretávame ich dennodenne, s mnohými sa zdravíme, priatelíme. Nie sú Ružomberčania, ba dokonca ani Slováci. Prišli z rôznych dôvodov z celého sveta a usadili sa tu, niektorí aj so svojimi rodinami.

Ružomberok je kozmopolitnejšie mesto, ako sa na prvý pohľad zdá. Bezmála dve percentá obyvateľov tvoria cudzinci. Cudzinecká polícia ich v meste oficiálne eviduje takmer 500.

Rebríček najpočetnejších národností neprekvapuje – Ukrajina, Česko, Poľsko, Rusko, Rakúsko. V meste však stretnete aj Američanov, Iráncov, Číňanov, Haiťanov či Afgancov. Spolu sa u nás zdržiava až 46 národností.

Medzi nami žijú dokonca aj ľudia z Indie, Srí Lanky, Kambodže, Dominikánskej republiky, Konga, Thajska i Švédska.

Pozreli sme na životné príbehy niektorých z nich. Zaujímalo nás nielen to, odkiaľ a prečo prišli, ale aj to, ako vnímajú mesto, ktoré sa im stalo novým domovom.

Najpočetnejšia je rusky hovoriaca komunita

Už viac ako tridsať rokov má v meste trvalý pobyt 56-ročný Armén Sarkis Petrosjan. „Na Slovensko som prišiel v roku 1980. Štyri roky som bol vojakom z povolania, požiadal som o trvalý pobyt a založil si rodinu,“ vysvetľuje, čo ho zavialo do našich končín.

Mesto mu za ten čas prirástlo k srdcu, obľúbil si prírodu, aj miestnych obyvateľov. S prejavmi diskriminácie sa nikdy nestretol, rýchlo sa prispôsobil novej mentalite a poľahky si osvojil aj jazyk.

„Vďaka svojej práci poznám celý Liptov a nepovažujem sa za cudzinca, práve naopak, cítim sa ako starý Lipták. Mám tu deti aj vnúčatá, som tu doma,“ priznáva Petrosjan, ktorý v minulosti pôsobil vo vedúcich funkciách v bešeňovskom aquaparku aj ružomberskom skiparku.

Rusky hovoriaca komunita v Ružomberku má podľa Petrosjana veľmi družný vzťah. Stretávajú sa spolu nielen na Vianoce či na Silvestra, ale aj celkom neplánovane počas všedných dní.

„Keď je v lete pekne, stane sa, že niekto nakúpi mäso, obvolá nás a pozve na šašliky. Kto môže, príde, spoločne sa pohostíme, podebatujeme,“ opisuje náhodné posedenia pri tradičnej kaukazskej pochúťke, ktorá pripomína u nás známejšie špízy.

„Arméni sú fantastickí ľudia a keďže tu žijem najdlhšie, považujú ma za starešinu. Vedia, že ak majú nejaký problém, vždy sa na mňa môžu obrátiť,“ usmieva sa Petrosjan, ktorý sa im snaží pomáhať najmä s hľadaním zamestnania.

Nedostatky mesta vidí práve v pracovných príležitostiach. „Odchádza inteligencia, pre mládež nie sú vytvorené také podmienky, aby si mohli nájsť slušnú prácu. Počas posledných 25 rokov tu zaniklo mnoho väčších i menších závodov,“ konštatuje.

Negatívne hodnotí aj možnosti kultúrneho vyžitia. „Žiaľ, musím priznať, že najkrajšie roky som tu zažil za komunistov, kedy bol Ružomberok centrom kultúry Liptova aj Oravy. Denne sa konali rôzne podujatia, fungovalo tu veľa reštaurácií, barov, mohli ste zájsť na diskotéky, zábavy. Dnes sa chodia mladí baviť do Liptovského Mikuláša, či do Banskej Bystrice. Kultúra v meste zaniká,“ uzatvára.

Armén Sarkis Petrosjan. Foto – Anna Šenkeríková

Prišla s jeden a pol mesačným synom

Keď v roku 1986 vybuchla jadrová elektráreň Černobyľ, vtedy ešte bratskú pomoc ponúklo aj Československo. Ľudia z 300-kilometrového okolia elektrárne, ktorí mali korene v Československu, dostali ponuku presťahovať sa na „Západ“.

„V apríli 1998 sme stáli v sychravom počasí na blatistej ulici pred chladne pôsobiacou nedostavanou bytovkou v Rybárpoli. Na rukách som mala jeden a pol mesačného syna a vedľa osemročnú dcéru. Nebolo to práve príjemné, ale veľmi rýchlo sme si zvykli,“ opisuje svoj príchod do mesta Ukrajinka Svetlana Dudková.

Zdá to byť takmer neuveriteľné, ale od ponúknutia pomoci po presťahovanie konkrétnych ľudí uplynulo v niektorých prípadoch takmer dvanásť rokov. Podľa Dudkovej prišlo do viacerých miest, vtedy už Slovenskej republiky, približne dvetisíc ľudí. Rodičia a bratia žijú pri Veľkom Krtíši. Ona so sestrou, rodinami a ďalšími desiatkami ľudí v Ružomberku.

„Náš štát sa rozpadol, prišla veľká kríza, nebola tam perspektíva a tak to aj dopadlo. Vyzerá, že sme urobili veľmi dobre. Teraz, po dvadsiatich rokoch, všetci považujeme Ružomberok za svoj domov a myslím, že kohokoľvek sa spýtate, nikto už neľutuje a nesníva o živote na Ukrajine,“ zamýšľa sa Svetlana Dudková, ktorej starí rodičia boli Slováci, no po druhej svetovej vojne odišli na Ukrajinu. Životné okolnosti ju napokon zaviedli späť do krajiny svojich predkov.

Na začiatku im pomohlo, že všetci boli na jednom mieste. Ako komunita sa podporovali a prekonali aj úvodné problémy so susedmi. „Boli to maličkosti, kým sme si s Rómami na seba zvykli, vybudovali si každý svoj priestor a poriadok. Ale inak nemôžem nič zlé povedať. Teraz je všetko v poriadku, ľudia sú tu výborní, priateľskí,“ opisuje medziľudské vzťahy vyštudovaná ekonómka, ktorá už pätnásť rokov pracuje v predajni s rýchlym občerstvením v centre mesta.

Ružomberok sa jej páči, lebo je malý a ľudia sa tu dobre poznajú. Hovorí, že je to taká veľká dedina. „Nie je tu ruch veľkého mesta, cítite sa bezpečne, s ľuďmi na ulici sa zdravíme. Mám však pocit, že niekedy je mesto až príliš nezáživné, smutné. Neskoro popoludní a cez víkend, možno okrem zmrzlinární, nie je vonku nikto. Keď k nám prídu cudzinci na hamburger, pýtajú sa, kde sú ľudia. Ale kompenzuje to krásne okolie mesta,“ popisuje matka dvoch detí.

Politiku nesleduje, v tomto sa vždy spoľahne na úsudok manžela a detí. Tí jej povedia, čo a ako. V rodine, ale ani v komunite Ukrajincov nikdy nepocítili výraznejšie problémy s prácou. A hoci sama nerobí to, čo vyštudovala, nesťažuje si.

Nepáči sa jej však, že Ružomberčania zaznávajú Rybárpole. „Keď chodila dcéra do školy, mala kamarátku z Klačna. Otec ju však nepustil k nám spať. Vraj do takej štvrte ona chodiť nebude. Rybárpole má v meste zlé meno. Nech sa prídu pozrieť, ako sa staráme o okolie našich bytoviek, aká je tam trávička, poriadok. Staráme sa o to svojpomocne, nikto nám nepomáha,“ uzatvára stretnutie plynulou slovenčinou hovoriaca Svetlana.

Svetlana Dudková prišla s rodinou do Ružomberka z Ukrajiny. Foto – Peter Kravčák

V katolíckom Ružomberku sa cíti slobodne

Naser Muhishi je Macedónec. Na Podhore predáva zmrzlinu. Sám hovorí, že je to tradičná balkánska výroba. V rodinnom podniku pracuje počas leta celá jeho široká família – deväť ľudí.

„Otec bol v Banskej Bystrici ešte za komunizmu. Keď v roku 1968 prišli Rusi, museli sme odísť. Žili sme vo Vodiciach pri Šibeniku v Juhoslávii, odkiaľ nás zasa vyhnala vojna. Keď tu prišla demokracia, vrátili nám majetky, a začali sme podnikať. Prešiel som Taliansko aj Nemecko, dostal sa do Bratislavy a už osem rokov som v Ružomberku,“ cestuje životom v pamäti zavalitý šéf rodinnej firmy.

Okrem Ružomberka pôsobí aj vo Zvolene, kde má taktiež zmrzlináreň, ale aj pizzeriu. Väčšinu roka trávi na Podpoľaní. Na dolnom Liptove je najmä v lete, no napriek tomu tvrdí:  „Ružomberok mi prirástol k srdcu. Možno aj preto, že sa mi tu narodil syn. Sú tu dobrí ľudia, ako všade na Slovensku, ale v Ružomberku sa cítim… slobodnejšie,“ vysloví Naser po chvíľke hľadania správneho výrazu. Jeho slovenčina je ešte lámaná, ale pochopiteľná.

Pýtame sa na zlé zážitky, prekážky, ktoré mu život na Slovensku a v meste postavil do cesty. Tu sa naša debata zvrtne do filozoficko-náboženskej roviny.

„V Žiline, Trnave aj Ružomberku cítim, že ľudia sú väčší nacionalisti. Ale ak sú dobrí, som dobrý aj ja na nich. Viete, to je preto, lebo je tu viera. Akákoľvek. Ja som moslim, vy ste kresťania, ale žiadne náboženstvo na svete nekáže zabíjať druhých. Kto verí, je dobrý človek. Len politici to kazia, robia rozbroje a vojny vo svete,“ uvažuje Naser

Trápi ho len jedna vec. Slovensko mu nechce dať občianstvo. Pre políciu, a podľa jeho slov aj pre tajnú službu, nie je dôveryhodný.

„Stále mi predlžujú prechodný pobyt. Narodil sa mi tu syn, platím dane, nemám žiadne dlhy, a napriek tomu mi vravia, že som neposlušný a pre krajinu nebezpečný. Nerozumiem tomu,“ tvrdí vlastník macedónskeho a talianskeho pasu.

Na konci rozhovoru nám ponúkol aj recept na oživenie centra mesta. „Musíte tu pritiahnuť hudbu, pravidelný program, atrakcie, mesto musí ožiť, treba dotiahnuť ľudí do ulíc, lebo po 17. hodine je tu pusto. Súvisí to aj s prácou, nie je jej tu veľa,“ myslí si Naser Muhishi.

Za láskou na Liptov

Keď okolo vás v Ružomberku prejde vysoký muž tmavej pleti, určite si pomyslíte, že to zaváňa exotikou.

Duarry Ganesh sa narodil v Havane na Kube. Už dlhých 24 rokov tam nebol, pretože sa mu nepáči tamojší systém. S manželkou Silviou, ktorá pochádza z Liptovských Sliačov, sa spoznali v Španielsku, kde sa im narodil prvý syn.

Ružomberok, a Slovensko vôbec, uvidel 46-ročný Kubánec prvýkrát v roku 2012. Zapáčilo sa mu, dnes tu žije a čaká tretieho potomka. ,,Ružomberok sa stal mojím domovom, pretože tu máme rodinu a kde je moja rodina, tam je aj môj domov,“ vraví Duarry.

Slovenčinu ho začala učiť manželka ešte v Španielsku. S jazykom mu pomáhajú kamaráti a rodina. Práve vďaka nim mu adaptácia ide čoraz ľahšie. Zvykol si aj na liptovskú zimu.

,,Prvú zimu som zažil na severe Španielska, v horách. Vidieť toľko snehu a cítiť taký chlad bol pre mňa šok. Vtedy som mal ešte 23 rokov, dnes som už úplne aklimatizovaný,“ priznáva Duarry a dodá, že mínus 25 stupňov zažil prvýkrát až na Liptove.

Z Karibiku mu v krvi koluje reggae. Keď sa presťahoval do Ružomberka, našiel tu rovnako cítiacich ľudí. Aj preto dnes hrá na bicie a spieva v ružomberskej reggae kapele Bagandža Crew. Hudba ho sprevádza celý život a je aj jeho pracovnou náplňou. Hráva v kluboch, ba dokonca spolupracuje s viacerými spoločnosťami.

Na jeho výzor si už mnohí zvykli, ale niekedy ešte cíti, že si ho ľudia obzerajú ako mimozemšťana. Duarry to však chápe, a tvrdí, že je to tým, že na Slovensku nie je tak veľa cudzincov.

,,Žijú tu milí a sympatickí ľudia. Mnohí z nich, hlavne staršia generácia, si pamätajú časy, keď v textilnej fabrike pracovali Kubánci a radi na to spomínajú“, hovorí o stretnutiach s Ružomberčanmi.

Je tu černoch, ale zatiaľ je slušný

K exoticky pôsobiacim Ružomberčanom bezpochyby patrí aj Alioune Badara Gueye. Statný černoch, ktorého v meste stretnete na akomkoľvek verejnom podujatí. Aj jeho sem priviedla láska.

„Ešte nie sme rozvedený, ale zostanem tu aj potom. Máme desaťročnú dcéru a chcem byť pri nej, musím jej pomáhať,“ začne debatu Guinejčan a na veľkú úľavu autora textu navrhne oslovenie Ali.

V meste je osem rokov a jazyk mu už celkom šikovne melie po slovensky. Vraví, že v slovenčine sa po príchode už len zdokonaľoval, naučil sa ju ešte vo Francúzsku, kde žil s manželkou.

„Každý učiteľ cudzích jazykov musí ovládať jazyk krajiny, kde pôsobí. Ako by som inak prednášal žiakom,“ vraví francúzsky hovoriaci Ali, ktorého práca sa väčšinou točí práve okolo tohto jazyka. Vyštudoval manažment, no trvalé uplatnenie nevie nájsť.

„Myslím, že mám naviac. Trvalú prácu si však neviem nájsť. Aj keď si ma vytipovali do jednej automotive firmy na východe Slovenska a prešiel som pohovorom, tak mi napokon zavolali, že nie. Z agentúry mi to vysvetlili, že sa ma báli zamestnať, ale neviem prečo,“ vraví Ali, ktorý doučuje, učí na školách, ale aj vo firmách či prekladá texty. A keď treba, nemá problém vziať aj službu na recepcii v hoteli.

Zavše si všimne, že niekto má nepríjemnú poznámku, no snaží sa to ignorovať. Pýtali sa ho napríklad, či vie, kam sa strká nabíjačka od mobilného telefónu. „Nedávno som si sadol do kupé vo vlaku. Mladík, asi 25-ročný, zneistel. Po chvíli niekam volal: ,Prisadol si ku mne černoch, ale zatiaľ je slušný.´ Dal som mu vedieť, že rozumiem. Očervenel, nereagoval ani na pokusy o rozhovor a celú cestu len sedel ako prikovaný. Na konci sme si aspoň podali ruky,“ vyťahuje jednu z príhod milovník futbalu a Ligy majstrov Ali.

Ľudia sú väčšinou k nemu milí a vedia pomôcť, rovnako ako on. Teší ho, ak niekoho motivuje k učeniu jazyka alebo dostane spätnú väzbu, že doučovanie malo úspech. Na Slovákov nedá dopustiť a vraví, že sme talentovaní. Najviac obdivuje zručnosti, že ľudia si svojpomocne stavajú domy, opravujú autá, vedia dopestovať potraviny. U nich sa všetko nakupuje. Aj výmena žiarovky.

„Slovensko má veľký potenciál v ľudských zdrojoch, šikovnosti. A vaším obrovským bohatstvom je voda. Doteraz nemôžem uveriť tomu, že splachujete pitnou vodou. To je niečo nevídané.“

Páči sa mu, že Ružomberčania sú kresťansky založení, no na druhej strane ako učiteľ vníma značnú voľnosť v správaní sa detí. „Nie všetky, ale mnohým chýbajú hranice, pravidlá, správajú sa príliš drzo, bez rešpektu. Chce to veľa trpezlivosti, pretože rodičom to je zväčša jedno alebo ich ešte podporujú a učitelia naozaj trpia. Boja sa niečo povedať, urobiť. Toto musí vaše školstvo prekonať, lebo výchova potom nejde dobrým smerom,“ ponúka svoj postreh muž so skúsenosťami z ružomberských stredných škôl.

Ste dobrí, ale uzavretí

V podkrovnom byte na Bernolákovej ulici nás originálnym talianskym „presíčkom“ víta Rosangela Libertini. Od roku 2012 vyučuje taliansky jazyk a literatúru na Katolíckej univerzite. Na Slovensku však žije už viac ako dve desaťročia, takže jej slovenčina je takmer bezchybná. Samozrejme, s pôvabnou talianskou intonáciou.

„Ešte za socializmu som začala študovať v Poľsku. Cestou z Talianska som prestupovala na vlak v Bratislave. Zastávku som vždy využila na to, aby som odbehla do Modrého kostolíka, kde som medzi lavicami nechávala náboženskú literatúru, ktorú si potom prevzali ľudia z disentu,“ opisuje rodená Rimanka svoju hrdinskú minulosť.

Väčšine Ružomberčanov pri zmienke o Apeninskom polostrove napadne pizzeria U Taliana. „Andrea a Alessio sú moji dobrí priatelia. Brávam si od nich aj olivový olej,“ hovorí Rosangela a na našu otázku, prečo si ho nekúpi v supermarkete, prekvapivo odpovedá: „Lebo olivový olej, ktorý stojí menej ako 10 eur, nemôže byť originálny. Na fľašiach sa síce píše Made in Italy, ale len preto, že bol v Taliansku plnený.“

Keď sa jej pýtame, čo najviac vystihuje ružomberskú mentalitu, nekladie si servítku pred ústa: „Napadá mi charakteristika ,môj dom, môj hrad´. Ružomberčania sú pomerne uzavretí. Sú to dobrí, pracovití ľudia, ale len málokto z mojich známych ma pozve k sebe domov na obed alebo na kávu. Pritom viem, že ma majú radi, ale nie sú zvyknutí volať k sebe druhých ľudí.“

Rovnako, ako väčšina oslovených cudzincov, si sťažuje aj na prázdne centrum mesta – či už večer alebo počas víkendov.

Rozhovor radšej prehadzujeme na pozitívnejšie témy. „Taliani, ktorí tu prichádzajú, si pochvaľujú, že mesto je veľmi čisté a bezpečné. Zároveň však nerozumejú tomu, prečo neviete viac využiť turistický potenciál, ktorý máte.“

Skôr, ako by nás úprimná Talianka opäť dobrosrdečne vyhrešila, hádžeme spiatočku k ružomberským pozitívam: „Hýrošov park a detské kútiky v podnikoch. Známi s deťmi, ktorí prichádzajú z Talianska, mi vravia, že Ružomberok je pre rodiny s deťmi raj na zemi.“

Titulná fotografia: Zľava Talianka Rosangela Libertini, Kubánec Duarry Ganesh a Guinejčan Alioune Badara Gueye. Foto – Marek Hasák.

Článok bol publikovaný v Ružomberskom magazíne číslo 8/2018.