Čiernobiele okamihy z Liptova a miest, kde končia cesty 

Ukrajina, Island, Liptov, ale aj moderná architektúra sú témou novej výstavy fotografií od Jirka Salzmanna a Martina Sprušanského. Ružomberský Fotoklub zároveň predstavil novú publikáciu Manifest 95. 

Zvedavé pohľady blúdia po tmavých fotografiách, ktoré z oboch strán lemujú chodbu Filozofickej fakulty na Katolíckej univerzite. Nejeden návštevník sa pristaví pri ich autorovi s otázkou, kde bol zvečnený vystavovaný záber. A práve tu začína cesta úsmevných zážitkov, veselých i smutných stretnutí a cestovateľských dobrodružstiev.

Ďalej ako na východe

Fotograf Jirko Salzmann počas uplynulého roka zamieril s partiou priateľov dvakrát na Ukrajinu.

„Kúpili sme si miestnu mapu a vyberali miesta, kde končia cesty. Bez vyššieho auta 4×4 by sme to asi nezvládli. Navštívili sme aj miesta, kde je ťažký prístup. Nechodí tam autobus, ani autá. Človek by neveril, že tam môžu žiť ľudia,“ približuje nám zážitok z cestovania Jirko Salzmann, ktorý strávil u našich východných susedov niekoľko dní.

Po posledných udalostiach na Ukrajine videl ako sa na vidieku zmenila krajina. K horšiemu. Keby ľudia nechovali zvieratá a nepestovali obživu, tak by neprežili. Práve preto bolo na každom dvore množstvo sliepok, kôz a všade naokolo polia s obilím a zeleninou.

Jedna z fotografií Jirka Salzmanna počas návštevy Ukrajiny. (Foto: autorka)

„Prípadné prebytky nosia do miest na trh, aby si niečo privyrobili. Raz sme stretli staršieho pána. Prezradil, že zarobí 60 eur na mesiac. Keď sme sa dorozprávali, pokračoval v ceste s vidlami na pole,“ opisuje život v chudobnejšom regióne fotograf.

Na Ukrajine je však vidieť aj priepastné rozdiely medzi mestom a dedinou. „V mestách začína iný svet. Napríklad v Užhorode sme videli ľudí v parádnych oblekoch, každý mal mobil, slúchadlá na ušiach, všade boli plné reštaurácie, a pritom stačí prejsť pár kilometrov a z každého kúta číha bieda,“ porovnáva Popradčan Salzmann.

Fotograf Jirko Salzmann pri fotografiách z Ukrajiny. (Foto: autorka)

Sériu fotografií nazval Ďalej ako na východe – Kde cesty ďalej nevedú. „Je to preto, lebo pre vás Ružomberčanov je východ už Snina, Humenné, ale naše putovanie začínalo oveľa ďalej,“ vysvetľuje vznik názvu svojej výstavy Jirko Salzmann.

Z Ukrajiny si fotograf z Popradu priniesol mnoho záberov. Nie drinu a strádanie, ale ľudí, ktorých si zamiloval. „Miestni sa na nič nesťažovali. Ich ťažký život bol pre nich každodenným zvykom a asi boli vo svojej jednoduchosti aj šťastní.“

Počas spoznávania ukrajinského chotára raz prišli do malej dediny, kde končia cesty. Naraz začuli hluk, a tak sa vydali kamenistou uličkou pozrieť, čo sa deje. Prekvapil ich pohreb.

„Chlapík robil v lese, uštipol ho had a zomrel. Mal štyri deti. Pohreb bol zvláštny, bolo tam veľa kriku a zbehla sa tam celá dedina. Stáli sme vzadu. Zodvihol som fotoaparát, že si to odfotím, no to sa už ku mne otáčali muži a dosť tvrdo mi naznačili, aby som zmizol. Musel som to rešpektovať,“ hovorí o nevšednom zážitku z pohrebu 68-ročný Jirko Salzmann.

Tvrdí, že nemá vyhradený žáner. Rád fotografuje všetko, čo ho zaujíma alebo čím môže niečo vyjadriť. Aj keď pri sebe nemá nástroj, fotografuje aspoň očami.

Návštevníci sa fotografa pýtali ako vznikli zábery. (Foto: autorka)

Väčšina fotografií je z Liptova

Vystavované zábery nám priblížil aj Martin Sprušanský. „Mám rád línie, ktoré sú súčasťou architektúry. Rád fotím výškové budovy, pretože práve tam je ukázaná hĺbka fotografie,“ opisuje svoju tvorbu 56-ročný rodák z Liptovského Mikuláša, žijúci v Partizánskej Ľupči.

Najčastejšie robí hladké fotografie, pri ktorých rozmazáva vodu alebo aj oblaky, aby celý záber pôsobil pokojným dojmom. Práve preto nemá rád rušivé prvky. „Efekt rozmazania robím použitím filtrov. Oni zabezpečia, že uzávierka je vo fotoaparáte dlhšie otvorená, a tým ako fúka vietor, tak oblaky alebo aj voda dokážu vytvoriť rozmazaný obraz. V počítači potom doplním kontrast, ostrosť alebo viac čiernobielej farby,“ vysvetľuje spôsob vzniku svojich fotografií Martin Sprušanský.

Najradšej má však zábery, pri ktorých robí na počítači minimum úprav, pretože tvrdí, že ak je fotografia odfotená zle, počítač už veľmi nepomôže.

Spomedzi vystavených fotografií si vybral aj obľúbenú. „Je to vodopád z Islandu, ktorý je pomerne vysoký. Nájdete ho pri hlavnej ceste, preto pri ňom zastavuje veľa návštevníkov. Ja som ale nechcel mať na fotografii ľudí, tak som zodvihol objektív vyššie a použitím dlhého času vznikla takáto kompozícia,“ hovorí o zábere počas návštevy Islandu fotograf.

Martin Sprušanský pri snímke vodopádu na Islande. (Foto: autorka)

Okrem krajiny ohňa a ľadu navštívil aj Nemecko, poľský Gdansk, či Paríž, o ktorom prezradil, že je jeho srdcovou záležitosťou. Najkrajšie fotografie však podľa Martina Sprušanského vznikajú v prostredí, kde človek býva. Vysvetľuje si to tak, že môže prísť na miesto, ktoré pozná, vie odhadnúť svetlo a navyše to ani nie je ďaleko. Keď chce uchmatnúť dobré zábery, často sa z domu vykráda po tme.

„Drvivá väčšina fotografií vzniká ráno, keď ešte ani len netuším, aké podmienky budú, pretože je ešte tma. Často chodím z domu po tme, aby som bol na mieste v čase východu slnka. O tom, kam pôjdem, rozhodujem spontánne,“ hovorí o svojom koníčku fotograf.

Vystavené fotografie Martina Sprušanského sú prierezom posledných siedmich rokov tvorby.

„Mám tu 34 fotografií a okrem siedmich sú všetky zo Slovenska. Väčšina je z Liptova, pretože je veľmi fotogenický. Stačí prejsť pár metrov a rozhliadnuť sa. Je tu všetko, kopce, voda, lúky aj ľudia. Mám rád vodu na fotkách, preto je väčšina z nich fotená pri Liptovskej Mare. Aj tam je milión zákutí. Záleží, aká vysoká je voda, pretože podľa nej sa mení aj scéna,“ približuje svoju výstavu s názvom Čiernobiele okamihy Martin Sprušanský.

Obaja fotografi sú členmi Fotoklubu pri Liptovskom kultúrnom stredisku v Liptovskom Mikuláši. Martin Sprušanský je zároveň členom Zväzu slovenských fotografov (ZSF) Ružomberok a Jirko Salzmann zase členom Fotoklubu RK 1924, ktorý nedávno vydal svoju štvrtú knižnú publikáciu s názvom Manifest 95.

Fotograf Martin Sprušanský rád fotí výškové budovy. (Foto: autorka)

Chýbajú priestory

Fotoklub koncom roka 2018 prechádzal viacerými zmenami. Liptovské múzeum, ktoré dlhé roky zastrešovalo jeho činnosť, mu neudelilo zmluvu na ďalšie obdobie.

Fotoklub nemá kde vystavovať

„Podmienky, ktoré nám ponúkli, boli pre nás veľmi neprijateľné. Prišli sme o fotogalériu a možnosť robiť výstavy pre svojich známych, ale aj autorov. Zároveň sme prišli o možnosť stretávať sa raz do mesiaca v klubových priestoroch Liptovského múzea,“ začína približovať poslanie knižky predseda Fotoklubu Štefan Ižo.

„Obrátili sme sa cez mestské zastupiteľstvo na mesto, či by nám nevedeli pomôcť. Je tomu dva roky a stále nič. Keď potrebujeme výstavu, tak si objednáme synagógu a zaplatíme priestory. Prístup na výstavu je dva dni do týždňa, v stredu a v piatok poobede, čo je na smiech. Taký exkluzívny priestor v strede mesta, by mal byť otvorený od rána do večera,“ hovorí o problémoch s priestormi na vystavovanie Štefan Ižo.

Štvrtá knižná publikácia fotografov je pripomienkou existencie Fotoklubu pri 95. výročí jeho trvania. Aj preto ju členovia klubu nazvali Manifest 95. V knihe je spísaných 10 bodov, ktorými členovia pripomínajú dôležitosť Fotoklubu prostredníctvom jeho činnosti a úspechov.

Jedným z nich je aj to, že Fotoklub RK 1924 vznikol pred 95 rokmi ako jedno z prvých zoskupení fotoamatérov na Slovensku. Svoju činnosť neprerušil počas vojnových rokov, ani v časoch socializmu a je najstarším slovenským Fotoklubom. Okrem toho patrí medzi najstaršie fotografické združenia v Európe.

Knižná publikácia Manifest 95. (Foto: autorka)
Desať bodov, ktorými členovia pripomínajú dôležitosť Fotoklubu prostredníctvom jeho činnosti a úspechov. (Foto: autorka)
Ukážka z knihy. (Foto: autorka)

„V knihe je tvorba súčasných členov za posledné dva roky. Nie je na predaj, je najmä pre našich členov. Skôr ju chceme využívať na to, keď organizujeme akcie Fotoklubu, aby sme  ju poskytli účastníkom ako svoju reklamu,“ hovorí o najnovšej knižke fotograf Štefan Ižo.

Titulná fotografia: Výstava fotografov Martina Sprušanského a Jirka Salzmanna. Foto: autorka

Som vyštudovaná žurnalistka. Počas štúdia som pracovala pre regionálne noviny, kde som písala o kultúrno-spoločenskom dianí na Považí. Mám za sebou stáž pre portál aktuality.sk. Zaujímam sa o históriu, kultúru a problémy bežných ľudí z okolia Ružomberka.