Ľahko-vážny postreh Antona Laučeka.
Naša mama, ako sotva osemročné dievča, vítala počas akejsi slávnosti v Černovej s veľkou kyticou Andreja Hlinku. Nastúpené deti zaspievali, zamávali, ona odriekala naučenú uvítanku. Zato dostala od svojho slávneho krajana pár zlatých náušničiek s drobný modrým očkom. Pokiaľ pamätám, veľmi ich nenosila – ležali schované v malej škatuľke medzi bielizňou v skrini.
Vtedy, v tých rokoch, stáli mamine náušnice dve koruny.
A polmetrákové vrece múky „koštovalo rovnú päťdesiatku. Čiže ak prerátam, za náušnice sa platilo toľko ako za dve kilá chlebovej múky. Cena múky bola cenou za prežitie – zlato až také dôležité pre človeka nebolo.
Moja dávna známa, bývajúca v paneláku, sa vybrala na dedinu kúpiť si dobrej domácej slaniny. Tá z obchodu často chutila ako vyžmýkaný posolený vecheť. Chcela prerastenú, akú chovateľ dosiahne vtedy, keď prasiatko občas prikrmuje aj čerstvou ďatelinou, šťavnatú, nie veľmi mastnú a dobre vyúdenú.
Hneď v prvom dome gazda povedal cenu za kilo. Jej sa zdalo, že pýta priveľa.
On iba tak spod umastenej baranice pozrel a spýtal sa:
„Pani, načo tú slaninu potrebujete?“
„Mám veľmi rada bryndzové halušky s domácimi škvarkami navrchu,“ priznala sa.
„Nuž, ak vám je pridrahá, nasypte si na halušky miesto škvariek tie drobné, za ktoré chcete slaninu kupovať!“
Vyšlo v zbierke Iba tak (2007).
Ilustračná fotografia – zena.pravda.sk, zdroj: Shutterstock
