Ľahko-vážny postreh Antona Laučeka.
Počas študijného pobytu v Nemecku sa mi občas podarilo zacestovať aj domov. Vlakom to šlo, ale musel som najmenej päťkrát presadať, pričom spoje na seba tesne nadväzovali a bolo treba, a to najmä pri meškaní, uháňať s kufrom z nástupišťa na nástupište a behom pár sekúnd nasadnúť.
Človek pri tom riskuje infarkt, pád dolu schodmi, prípadne naskočenie do iného, nesprávneho vlaku. Preto som vždy privítal, keď sa moji českí kamaráti vybrali autom za hranice a ponúkli mi v ňom miesto. O náklady na benzín sme sa spravodlivo podelili. Cestovali sme obyčajne cez Plzeň do Prahy, tam sa už dalo pohodlne a bez stresov chytiť nejaký rýchlik do Ružomberka.
Zakaždým sme pritom absolvovali aj známy cestný úsek, na ktorom sa hádam každých sto metrov vyskytovali dievčatá ponúkajúce služby. Česi v aute mali zmysel pre humor a občas pri nejakej prostitútke spomalili, tá sa hneď pustila k nám, oni pridali, kým sa rozbehla, potom zas spomalili, zas pridali…
„Aspoň si holka zaběhne, když nepracuje. Prokrví se jí mozek,” konštatovali. „Sportovať na čerstvym vzduchu jí může prospět.”
Začiatkom jesene sme prechádzali Plzňou okolo jedenástej v noci. Pod lampou na chodníku postávala vysoká „chemická” blondína. Zdala sa mi dosť známa.
„Spomaľ!” hovorím Jirkovi, šoférovi.
„Toníku?!No tohle!” začudoval sa. „To seš takovej divoch?”
„Zastav!”
Zabrzdili sme a dievčina sa okamžite pobrala k autu. Stiahol som okienko.
„Dobrý večer. Jolana, čo tu robíš?”
Skoro zletela z nôh.
„Ježišikriste! To ste vy?” Otočila sa a uháňala do tmy. Bola to moja bývalá študentka zo strednej školy. Po maturite odišla do zahraničia. Jej rodičia stavali dom a každému sa chválili, že dcéra pracuje v Nemecku a posielam im na stavbu financie.
Kde dcéra zarába, som nikomu, ani jej rodičom nevyzradil. Len by sa hanbili a márne sa trápili. Jolanu som odvtedy nevidel. Možno šla naozaj pracovať do toho Nemecka.
Uverejnené v zbierke Antona Laučeka Zachráň sa, kto môžeš. Iba tak
Titulná fotografi, Zdroj – Pixabay.com
