Blog

Ten sa uskutočnil v priestoroch Katolíckej univerzity v utorok 12. novembra t. r. Sieň rektorov v univerzitnej knižnici KU zaplnili študentské tváre, niektorí starší Ružomberčania, viceprimátor mesta Michal Lazár, univerzitní profesori, známi fotografi a pozvaní účastníci, aby sa zúčastnili

Myslel som si, že mám priateľov… ale nemám.

Vtipy, ktoré sa za plodné a dve dobré invenčné dekády socializmu šírili v Československu mali rôzny obsah. Ľudová slovesnosť národa (a tak trochu smiech cez slzy) sa šírila hlavne verbálnym prejavom.

Po komercii z pera architekta Pavla Fischera v Spoločníku z 31. októbra t.r. sa v čase pertraktovanej stratifikácie slovenského zdravotníctva a nemocníc v ňom z dielne súčasnej ministerky zdravotníctva SR A. Kalavskej zamýšľam nad výrazom

Anton Péteri – S darom sa prebúdzam

Československý reálny socializmus, aj keď už vybledol z myslí mnohých pamätníkov, nikdy nepredstavil pojem „vlaky zadarmo“, ako terajší štvrťstoročný post-zamatový produkt sociálnych balíčkov posledných sociálno-demokratických vlád Roberta Fica. Ako konduktor vlaku smerujúceho do destinácie konca

Dvaja mladí ľudia nevedno menami a priezviskami (lebo ich neuviedli) ako to zo 40 stranovej štúdie rozmeru A4 vyplýva, stvorili jedno dielo o našom meste. Nazvali ho „Ružomberok mesto ako osobnosť a jej priemety do urbánnej sémiotiky“ a uložili

V tom domácom a liptovskom ušli obidve postrehnuteľné veličiny neuveriteľne rýchlo. O chvíľu to bude tridsať rokov čo sa komunizmus porúčal na smetisko dejín. Zamyslením sa späť k adresnejšiemu vyjadreniu tohto diania, potom s ním odišla hlavne vedúca úloha KSČ

Viac sa už otáľať nedalo, veď pozerať sa na machom zarastené a dlhodobo (a povedzme si aj na dekády rokov) nepovšimnuté náhrobné kamene, hroby či rodinné hrobky ružomberských dejateľov a osobností už niektorým ľuďom v meste vadilo. V slovenských mestách neexistuje