Ľahko-vážny postreh Antona Laučeka.
Do černovského chotára patrí aj Čutkovská dolina. Nádherný kus prírody s priezračným potokom, od ktorého sa z jednej a druhej strany dvíhajú strmé stráne prikrášlené hustými smrekmi lemujúcimi horské lúky.
Kľukatú líniu potoka verne sleduje úzka asfaltka. Behávať po nej sa neodporúča, jedine ak si chcete zničiť kĺby. Vlastne občas sa dá, a to, keď napadne trochu snehu a máte slušné tenisky, vtedy sa neunúvate po tvrdom.
Terénny beh nepestujem sám, občas sa mi podarí niekoho presvedčiť o užitočnosti pohybu na čerstvom vzduchu. Kým žil náš čistokrvný vlčiak, naša Hesy, najčastejšie som ju brával so sebou – zakaždým vycítila, čo plánujem, ak ma videla v úbore a v teniskách, dovtedy skučala, kým sa neotvorili dvercia na koterci. Dostala obojok a ostatné predpísané príslušenstvo a vybehli sme.
Vtedy napadol sneh presne jedenásteho novembra, čiže Martin prišiel nielen na poriadne bielom koni ale hádam aj na bielej krave a bežkári si v Čutkovskej doline vzápätí vyšliapali vlastnú stopu. Pridŕžali sme sa aj s Hesinou tejto trasy, ja po celine v mäkko naukladaných vločkách, fena občas zabočila do bežkami vyleštenej koľaje. Približne v polovici, počas mierneho stúpania, nás míňal v adidasovom komplete oblečený chlapík so špičkovou lyžiarskou výbavou.
Hesina sa mu slušne vystúpila, čakali sme, že popri nás preletí, ale on zastavil, zabodol palice a pustil sa do výčitiek:
„Prečo púšťate toho vášho bastarda do stopy?“
Na urážku som nechcel reagovať, len som sa ohradil:
„Pes ju neničí. Nie je taký ťažký.“
„Robí na nej diery!“ útočil chlapík.
„Ukážte mi nejakú!“
„Zdrsňuje stopu. Potom sa horšie po takom kĺže. Spomaľuje ma.“
Nechcel som sa hádať.
„Dobre. Už ho tam nepustím.“
Rozídeme sa a každý pôjdeme po svojom, myslel som.
Lenže dotyčný nemal dosť. Začal sa rozháňať:
„Ja mienim trasu absolvovať ešte raz. Ak na nej tvojho psiska stretnem, okúsi touto palicou!“
„Myslíte vážne, čo ste povedali?“
„Nepozbieraš ho, keď mu seknem.“
Nemal mi tykať a nemal sa vyhrážať miláčikovi našej rodiny.
Pritiahol som si fenu k nohe.
„Vraveli ste, že chcete bežkovať v lepšom tempe. Toto zviera je perfektne vycvičené. Stačí mu dať povel, a tak budete uháňať, že aj hore vŕškom vám bude nadol!“
Zložil som psovi náhubok:
„Hesy!“
Fena zavrčala, vypla sa na skok a naježila srsť.
Chlapík sa okamžite pobral a viditeľne mu to kĺzalo oveľa lepšie ako predtým. Veď vlastne… Chcel ísť rýchlejšie.
Vyšlo v zbierke Iba tak II. (2008).
Ilustračná fotografia – Pixabay
