Beh

Ľahko-vážny postreh Antona Laučeka.

Vojenčinu som absolvoval u „rakeťákov“ na Záhorí. Tam som sa dostal do krážov terénneho behu.

Po rozkaze o štvrtej popoludní nebolo naskrze čo robiť, a tak ma kamaráti nahovorili na niekoľkokilometrový poklus po lesných chodníkoch v tamojších borovicových lesoch. Plné húb rozvoniavali ako u nás doma na Liptove – a práveže ešte tuhšie.

V mierne zvlnenom teréne bez strmého klesania a stúpania, so šuchotajúcim lístím pod nohami, sa behanie stávalo osožným a príjemným zážitkom. Na pravidelné športovanie si organizmus zvykne, vojde do tela ako droga až tak, že ak nejaký čas nebeháte, cítite sa chorý.

Aj teraz, roky po vojenčine, mi tento návyk ostal. Na chodníkoch stretávam mladých aj starých, uháňajúcich v drahých športových úboroch, na nohách perfektné adidasky alebo pumy, vlasy stiahnuté farbistou módnou čelenkou. I nevyparádených, len v stokrát prepotených trenírkach, fľakatých tielkach a zodratých čínskych teniskách.

Nezriedka míňam aj bežcov, ktorí už majú dávno po šesťdesiatke. Najprv sa rozcvičia, potom dôstojne pobehnú, striedajúc chôdzu s klusom, odfukujú hore briežkom, opatrne, kvôli kĺbom nezrýchľujú nadol.

Rozumiem, chcú sa vyhnúť infarktu, mozgovej príhode, cukrovke, osteoporóze, chcú zostať stále mladí. Vlastne utekajú pred smrťou v úfnosti, že ju prekabátia, že jej ujdú.

Ako keby nevedeli, že ONA vždy čaká na konci chodníka.

Uverejnené v zbierke Iba tak výber plus (2011).

Ilustračné foto – Wikipedia.org

Známy ružomberský spisovateľ a vysokoškolský predagóg, pochádza z Černovej. Je autorom desiatok románov, poviedok a noviel, ako aj divadelných a rozhlasových scenárov.