Ľahko-vážny postreh Antona Laučeka.
Ako dvanásťročného ma veľmi oslovila knižka Gombíková vojna. O chlapčenskom svete, prežiarená láskavým humorom a nevinnými dobrodružstvami. Jej hrdinov sme obdivovali, hovorili nám z duše. Sympatie si získal najmä jeden z nich, lebo neznášal školu a tvrdil, že toho, kto vymyslel učenie, treba obesiť. No povedzte, kto by nesúhlasil.
Drukovala mu celá naša trieda, všetci šiestaci, ešte aj väčšina dievčat. Tí detskí aktéri v knihe vystrájali všelijaké pestvá, ktoré sa stali pre nás inšpiráciou. A to aj pri takých smrteľne vážnych spoločenských udalostiach ako boli posledné rozlúčky na cintoríne.
Na dedinských pohreboch v Dolnom Liptove dostávali miništranti od pozostalých vždy zaplatené. Preto sme sa, traja verní kamaráti, týchto „akcií“ radi zúčastňovali – tomu, ktorý niesol kríž, vyplatili tri koruny, ďalší dvaja zinkasovali po dve.
Pohrebov bývalo najmä zjari dosť a často sme, také dvanásťročné chlapčiská, počas nich mali aj dlhú chvíľu. Pochovávanie nebožtíka sa nám videlo nezáživné. Pár ľudí si utieralo slzy, iní len akože, iba niekoľkí plakali naozaj. Ostatní sa tvárili vážne, či svietilo slnko, či pršalo, alebo snežilo.
Stereotyp, nuda.
A tak sme raz pred odchodom na cintorín naliali do svätenej vody atramentu. Aby vina nepadla iba na jedného, úlohy sme si podelili. Ja som priniesol atrament, Jano ho nenápadne črpol do patričnej nádoby, Mišo sa postaral, nech si pán farár nič nevšimne.
Pochovávala sa nejaká osemdesiatosemročná babka. Za čiernou truhlou pár pozostalých, vence iba dva, nejaká kytica, ostatok sprievodu päťčlenný spevokol a tetky. V závere obradu dôstojný pán, ako bol zvyknutý, v širokom geste kropil rakvu, pozostalých, zástup.
Tetky nastavili tváre.
Jano padol vtedy od smiechu do jamy, len tak zadunelo. Hrobár za ním skočil a kým sa tí dvaja dolu miesili a kostolník ich ťahal nahor, my s Mišom sme si zakrývali tváre širokými rukávmi miništrantského oblečenia. Pán farár nepočkal, kým spevokol dospieva poslednú pesničku, odišiel z cintorína a iba raz sa obzrel, či ho nasledujeme. Jeho pohľad bol viac ako výrečný.
V sakristii sme dostali poza uši a viac nás už dôstojný pán nechce pri miništrovaní vidieť. A môžeme čakať, za to, čo sme vyparatili, nám bránu do neba zabuchnú pred nosom.
Vedy nám to bolo celkom jedno. No postupom času sme usúdili, že do neba sa predsa len oplatí. Ale musíme robiť dobré skutky. Najmenej jeden každý deň.
Hádam nám ten atrament tam hore potom odpustia.
Všetkým trom.
P.S.: Neba sme sa vtedy dotýkali ako slobodné a šťastné tvory a v tom veku sa nepatrilo, aby sme si to uvedomovali. Chceli sme anjelské obecenstvo nad nami len podvedome kamarátsky poštekliť. Pán je predsa láskavý a dobrý otec, určite sa rád zasmeje spolu so svojimi deťmi. Preto ich priviedol na svet, aby sa radovali a on aby sa tešil z ich radosti. Vie to aj básnik Karol Strmeň:
Boh moje viny neráta,
má oči ako zo zlata,
za nami iskry hádže brázda
žeravým ohňom obliata.
Aké je svieže, mladé je
tajomstvo dobrej nádeje!
Ja poviem rak, Boh povie ryba
a ešte sa aj usmeje.
Vyšlo v zbierke Iba tak V. (2014).
Ilustračná fotografia – Pixabay
