Mesto, ako organizmus sa v 21. storočí dostáva do centra rozvoja, zmeny ale i analýzy a výskumu spoločnosti.
Vytváranie politiky riadenia, urbanistického plánovania a architektúry sa dostáva na okraj neistej budúcnosti zapríčinenej nepredvídateľnou ekonomikou, a obrazom svojej vlastnej minulosti, skrášľovanej prostredníctvom dedičstva a paranoidnej ochrany.
V sérií miniesejí (kapitol z eseje Architekt sociálnej zmeny) sa pokúsim čitateľovi priblížiť komplexnú stránku mesta, jeho tvorby i riadenia.
Abstrakt
Vízia lepšieho života poháňa státisíce ľudí a dáva ich do pohybu. Či už sa jedná o migráciu z dedín do miest, alebo cez celé kontinenty je zrejmé, že osídľovanie planéty
vstupuje do jej finálnej fázy. Ľudstvo v 21. storočí vstúpilo do novej éry, ktorá doposiaľ nemá v historickom kontexte obdobu. Urbánna populácia predbieha rurálnu (World Bank 2015) a po prvýkrát sa tak stávame prevažne mestským druhom. Vstupujeme do éry „antropocénu“ (Crutzen 2000), ktorá je charakterizovaná priestorom založeným prevažne na ľudských aktivitách a globálnom rozvoji.
Nie je teda divom, že mestá rastú rýchlejšie, ako kedykoľvek predtým, a to práve pre to, že sú schopné produkovať priestor pre každého, ale iba vtedy, ak sú tvorené každým (Jacobs
1961). A tento fenomén bol ešte urýchlený s nástupom informačných technológií. Smart City sa teda stalo základnou jednotkou dnešnej urbanizácie. Bolo by však chybné vnímať Smart City iba ako čistý produkt technologických inovácií. Nové trhy a nové typy správania sa objavujú ruka v ruke s technologickými pokrokmi. Sú to práve inovácie na poli technológií, médií a digitalizácie, ktoré prudko menia zvyky analógovej civilizácie.
Titulná fotografia – Brooklyn, New York – ilustračné foto. Zdroj: archinfo.sk/Oto Nováček
