Ľahko-vážny postreh Antona Laučeka.
Keď som písal životopisný román o biskupovi Vojtaššákovi, bolo treba okrem narábania s historickými a overenými faktami pracovať občas aj s fantáziou.
Tento biskup a človek pokornej modlitby, ako je známe, sa často spoliehal na ochranu nebeských anjelov (Na biskupskom erbe mal zobrazeného anjela a heslo „Angelis mandavit de te“ – „Anjelom dá príkaz o tebe“), a tak bolo treba hľadať korene tejto jeho nádeje už v detstve.
Niečo sa našlo, niečo mi našepkala fantázia. Prečo by, ako chlapec, nemohol u svojho strýka na fare obdivovať napríklad bielu sošku anjela strážneho z pravého carrarského mramoru, umelecké dielo majstrovsky zhotovené?
S rozviatymi šatami, na ktorých spočívala váha ťažkého kameňa, pritom vzdušne pôsobiaca bytosť akoby pripravená vykročiť, vystierajúca ruky v ochrannom geste.
Takto sa to dostalo do knihy.
Po vydaní románu ma vyhľadala istá staršia pani:
„Vo vašej knižke som čítala, že na našej fare kedysi držali sochu anjela strážneho. Musí byť veľmi vzácna, viete, ľudia v obci tvrdia, vraj ten mramor je veľmi drahý. My sme faru prekutali, najmä celý pôjd, bolo tam haraburdia, to sme poprevracali, ale soška sa nenašla. Keď ste o nej podrobne písali, určite ste ju videli. Neviete, kde môže byť? Kto ju vzal?
Vyzerala, akoby ma podozrievala, že spomínaný artefakt vlastním.
Vysvetľoval som:
„Pani, pri písaní umeleckého textu každý autor prakticky narába s tým, čo potrebuje. Čiže aj s fiktívnymi faktami, lebo dotvárajú kolorit príbehu, robia ho vierohodnejším. Soška anjela strážneho, ktorú v románe spomínam, bola ozaj len fikciou.“
Pozrela na mňa s nedôverou a potom vraví:
„Viete, ale na tom nešťastnom pôjde sme ani tú fikciu nenašli.“
Vyšlo v zbierke Iba tak výber plus (2011).
Ilustračná fotografia – Pixabay
