Ako vyzerajú Vianoce na Liptove

V mnohých rodinách sa niekdajšie tradície stále snažia dodržiavať. Moderná doba ich však ovplyvňuje čoraz viac.

Miroslava Cingelová z Černovej s prehľadom tromfne obchodné reťazce i najrannejšie vianočné reklamy. Kým si niekto ešte užíva posledné letné dozvuky, ona je už v polovici septembra obklopená motívmi anjelov, stromčekov či hviezd – v priestoroch tamojšieho kultúrneho domu pečie s ďalšími šikovnými žienkami medovníčky.

Jej živobytie má korene práve vo Vianociach. „Doma sme na stromčeku nikdy nemali čokoládovú kolekciu. Mama vždy kupovala rôznofarebné želé omáčané v cukre. A pretože rada piekla, našla recept na medovníky,“ načiera do detských čias. Mamine sa medovníky zdobiť nechcelo, pri práci jej na to ani neostal čas. Umeleckej bojovej úlohy sa tak ujala vtedy 12-ročná Mirka.

„Vychádzal vtedy časopis Medovníčky, kde bolo vo vianočnom vydaní pár ozdobených medovníkov. Fascinovalo ma to, ale nebol tam žiaden postup, iba fotky. Snažila som sa im pripodobniť,“ opisuje počiatočné úskalia. Už ozdobené maškrty napokon zavŕšili svoju púť na vianočnom stromčeku.

A táto tradícia sa generačne odovzdala. Po založení vlastnej rodiny si vianočný stromček tiež skrášľuje medovníčkami. Čo sa týka zvyšného ošatenia, je skôr vyznávačkou minimalistického prístupu. „Na našom stromčeku máme svetielka nahusto, ale veľmi málo gúľ, aby vynikla krása stromčeka,“ prezrádza medovnikárka, u ktorej zo zásady nenájdete umelú drevinu.

Zdobia ho tesne pred Štedrým dňom. Ľudové zvyky však za tým nehľadajte. „Keď som bola na materskej, povedali sme, že stromček nebude, kým neporiadime celý dom,“ objasňuje pragmatické dôvody. Skôr ako deň-dva pred sviatkami sa stromček nezjaví ani teraz, keď je v práci pomaly dlhšie, než doma.

Hoci Miroslava zásobuje mnoho rodín medovníčkami zdobenými vlastnou rukou, u nej doma sa s cukrovou polevou realizujú deti. Vlani prišli so vskutku nekonvenčným vzorom. „Minulý rok si dievčatá kázali napiecť srdiečka. A porobili z nich nohavičky. Takže sme mali na stromčeku medovníky nazdobené ako vianočné nohavičky,“ smeje sa medovnikárka na kreativite svojich ratolestí.

Od stola sa neodchádza

Po štedrej večeri smerovali kroky Miroslavinej rodiny k vianočnému stromčeku. Nevrhla sa však hneď na darčeky. „Otec aj starý otec boli hudobníci. Starký hrával roky na husliach, bol primášom. Po večeri sme šli k stromčeku, kde sme hrali a spievali,“ hovorí o rodinnej tradícii.

„Ako dieťaťu mi to išlo trochu na nervy, lebo hranie na husliach ma až tak nebavilo,“ pobavene priznáva. Vzápätí trochu zvážnie. „Ale teraz si uvedomujem, že v mojej rodine sa už nehrá, nespieva. Aj mojej mame to chýba,“ poznamenáva.

Nostalgia zastrie pohľad Miroslavy aj pri spomienke na koledy. „Keď boli deti malé, mohli mať tak štyri roky, vedeli vyspievať takmer všetky koledy. Rovnako sa naše černovské koledy spievali v kostole. Teraz spievame skôr tie zo spevníka. Už sa to vytráca, čo je škoda,“ hovorí na adresu postupne blednúcej tradície.

„Naša štedrá večera je klasická. Oblátka s medom, opekance s makom, pôstna polievka, kde je údená ryba, kyslá polievka, šalát a ryba,“ menuje, akými dobrotami je obťažkaný ich stôl.

Pri poslednej menovanej položke sa kedysi museli uchýliť ku preventívnemu opatreniu: „Keď boli deti malé, párkrát im zabehla kosť. Pripravovali sme preto mäso, ale ako rástli, opäť sme sa vrátili k rybe.“

Pri štedrovečernom stole sa striktne nepridŕžajú tradícií, jednej ale ostala Miroslava verná ešte z rodičovského domu. „Počas štedrej večere obsluhuje vždy mama. Nikto nesmie odísť od stola. Dospelým deťom sa to veľmi nepáči, ale rešpektujú to,“ zdôrazňuje.

Od stola sa neodchádza ani v Lúčkach v rodine Ľubice Druskovej, ktorá sa dlhé roky venuje paličkovaniu. Vyrába napríklad aj ozdoby na vianočné stromčeky. „Neodchádzame od stola pri žiadnom obede, nielen pri štedrej večeri,“ s úsmevom dopĺňa. Na večeru tam majú zaužívanú „klasiku“ – úvodná oblátka s medom, opekance, kapustnica, šalát s rybou. Kapra však vymenili za filé.

I keď sa vianočné chody môžu stôl od stola líšiť, rodiny v Lúčkach čosi spája. „K vianočnému stolu ideme pravidelne v určitej hodine. U nás na Lúčkach je zvykom, že celá dedina zasadne k stolu o šiestej,“ prezrádza Ľubica.

Na oblátku med a potom prstom krížik na čelo

„Recept vám nedám,“ smeje sa Zuzana Langová, keď vyzvedáme, ako robí oblátky. Pečie ich už tradične pred Vianocami, no od minulého roka už aj pred Veľkou nocou.

Doma má štyri stroje na rovné, okrúhle, aj slané oblátky. „Venujem sa tomu už asi 15 rokov. Pečiem aj do bývalej roboty, pre rodinu a priateľov,“ hovorí dôchodkyňa a priznáva, že viac ako slané idú na odbyt sladké oblátky.

Zuzana hovorí, že tento rok by mala urobiť okolo 200 balíkov. Za oblátkovým strojom presedí naozaj veľa času. Jeden balík, v ktorom je spravidla 25 trubičiek, upečie za 30 minút.

Chrumkavou oblátkou začínajú aj vianočnú večeru. „Muž ju posvätenú donesie z kostola. Porozdeľujeme si ju medzi seba, dáme na ňu med a prstom si urobíme krížik na čelo,“ rozpráva šikovná Ružomberčanka o vianočnej večeri.

Za vianočným stolom nesedí len s manželom, ale aj so synom, nevestou a vnučkou. Nevesta do rodiny doniesla novú tradíciu – opekance. Na stole u nich nenájdete len kapra či šalát. Podelia sa aj s rozkrojeným jabĺčkom.

„Každý rok dodržiavame aj tradíciu s prázdnym tanierom na stole. Zomreli mi dve sestry a jedna bývala so mnou,“ vysvetľuje symboliku taniera pre zosnulú sestru.

Anna Zábojníková, Nikola Marhefková