Ako sme volili v minulosti

Trojnásobný primátor, očierňujúce kampane, vylúčenie skupiny kandidátov. Aj toto prinieslo sedem doterajších komunálnych volieb v Ružomberku.

Najväčší záujem o veci verejné (1990)

Primátorov, starostov a miestnych poslancov sme prvýkrát volili presne rok po páde totality. Volilo sa počas dvoch dní, volebné miestnosti boli otvorené dokopy pätnásť hodín, teda rovnako dlho ako počas dnešných jednodňových volieb.

V piatok a v sobotu prišlo v Ružomberku k volebným urnám doposiaľ najviac voličov zo všetkých komunálnych volieb – 50,31 percenta. Volili sme neuveriteľných 45 poslancov v dvadsiatich volebných obvodoch.

„V tejto súvislosti je potrebné upozorniť našich občanov, že dňa 15. 11. 1990 o 17.00 hod. vo veľkej dvorane Kultúrneho domu sa uskutoční predstavovanie všetkých zaregistrovaných kandidátov na funkciu primátora mesta Ružomberok,“ písal vtedajší tajomník miestneho národného výboru Juraj Čech v Ružomberskom hlase.

Z ôsmich kandidátov verejnosť najviac oslovil kandidát koalície VPN – DS Julián Helko z Černovej, ktorý napriek vysokému počtu kandidátov získal až 62 percent hlasov. Druhému Radislavovi Kenderovi v tom čase nepomohla ani podpora kandidáta Karola Tomlyho, ktorý sa vzdal v jeho prospech.

A ako sa vtedy o Ružomberku uvažovalo? „…s najbližšími horskými vrchmi dosahuje hodnoty alpských turistických centier a na Slovensku nemá obdoby… vidím dostatok bytov, nie na okrajoch, ale v centre mesta, hromadné podzemné garáže ukončia starosti kam s autom…Vidím významné horské turistické centrum strednej Európy. Vidím mesto plné hotelov, turistov, medzinárodných športových podujatí, výstav a sympózií,“ prognózoval pre médiá vtedajší hlavný architekt mesta Ján Petrek.

Niektoré z menovaných cieľov sa v programoch primátorských kandidátov nachádzajú aj po takmer troch desaťročiach.

Dobová tlač z roku 1990.

Prvá žena na kandidátke (1994)

Jeseň roku 1994 bola supervolebná. Na prelome septembra a októbra v parlamentných voľbách zvíťazilo HZDS. Koncom októbra prišlo referendum, v ktorom občania rozhodovali o prijatí zákona o preukazovaní finančných prostriedkov, ktoré boli použité pri dražbách a privatizácii. No a v polovici novembra sa konali ďalšie voľby – komunálne.

Možno aj preto klesla volebná účasť na 43 percent, čo však znamenalo tretí najlepší výsledok spomedzi slovenských miest.

Z pohľadu uchádzačov to boli rekordné voľby. Mesačná odmena poslanca vo výške 250 slovenských korún zrejme hlavným motívom nebola. Prihlásili sa deviati kandidáti na primátora a 173 záujemcov o poslanecké kreslá. Zmestiť sa do nich však mohlo len 35 kandidátov, ktorí boli volení v šestnástich obvodoch.

„Súčasná doba, tak ako predchádzajúce, neveľmi žičí nášmu Ružomberku. Nechceme však viac, ako prirodzený rozvoj. Nás netreba vodiť za ručičku a mať nad nami dohľad,“ hovoril v tom čase jeden z najmladších členov miestnej samosprávy v krajine, zástupca primátora Helka, 31-ročný Radislav Kendera.

A aké problémy trápili vtedajších obyvateľov? „…musíme doriešiť rekonštrukciu Kultúrneho domu a obnovenie centra mesta, začatie riešenia bytovej otázky, dostavba školy na Klačne, rekonštrukcia Kaštieľa sv. Žofie, výstavba nového smetiska…,“ apeloval viceprimátor Kendera, ktorý napokon vo voľbách nebol zvolený.

Druhýkrát, a doteraz naposledy, sa jeden z primátorských kandidátov vzdal v prospech iného. Po prvý a doposiaľ jediný raz kandidovala na pozíciu primátorky žena – Viera Péteriová. Skončila štvrtá. Vyhral 42-ročný nezávislý kandidát Juraj Čech.

„Občan musí byť stredobodom pozornosti mesta celé volebné obdobie a nie len počas predvolebnej kampane… Občan musí mať dôveru v Mestský úrad a musí mať pocit, nielen pocit, istotu, že on je ten, komu slúži úrad, že úradník je tam kvôli nemu a nie naopak,“ hovoril Čech v prvom povolebnom rozhovore pre Ružomberský hlas.

Hneď v druhých komunálnych voľbách sa objavili aj nečisté predvolebné praktiky. Noviny Impulz priniesli týždeň pred voľbami anonymné články napádajúce doterajšie vedenie mesta a poslancov. Naopak, v rozhovore dali priestor práve úspešnému Jurajovi Čechovi a niektorým poslaneckým kandidátom.

Leták podpísaný Spolkom pre záchranu mesta pre zmenu počas volebného moratória očiernil všetkých primátorských kandidátov.

Leták z roku 1994 očierňujúci kandidátov.

V znamení antikampane (1998)

Po štyroch rokoch sa nečisté praktiky znásobili. Noviny RK Slovo Ružomberčanov ostro útočili proti primátorovi Čechovi, ten im odpovedal cez Ružomberský hlas, ktorý vyšiel krátko pred voľbami aj v mimoriadnom vydaní, čo sa neskôr stalo pravidlom.

Do súboja médií, za ktorým boli podľa dobových článkov Juraj Čech a jeho protikandidát Július Pekár, zasiahol atakujúcimi a posmešnými letákmi aj tretí adept na primátorský post Milan Paučula.

Zvláštnosťou bolo aj 23 poslaneckých kandidátov z radov podniku SCP, ktorí sa tak, podľa vtedajšej novinovej interpretácie udalostí, snažil zasiahnuť do výsledkov volieb v prospech Pekára.

„Pre SCP, Texicom, ale aj iných, HZDS, SNS a pod. je neprijateľný kandidát JUDr. Čech. Tvrdia, že ak si ho Ružomberok zvolí, SCP nedokončí Kultúrny dom, nedá peniaze na futbal, ani nijak mestu nebude pomáhať. Čo sa potom stane?…Preto zvážte, či JUDr. Čech by mal byť zvolený za každú cenu,“ píše sa v jednom z letákov hádzaných do schránok.

Voľby opäť prebiehali v dvoch dňoch, ani nie týždeň pred Vianocami. V dvanástich obvodoch súperilo 137 kandidátov o 35 poslaneckých miest. O viac ako dvetisíc hlasov obhájil víťazstvo Juraj Čech, kandidát koalície SDĽ, KDH, DÚ, DS a SOP.

Mimoriadne noviny a pamflety chodili do schránok aj v roku 1998.

Do tretice rovnaký primátor (2002)

„Dnešná podoba Ružomberka je pozitívnym odrazom jeho práce i práce vedenia mesta. Boli dosiahnuté významné pokroky nadregionálneho charakteru ako v podnikateľskej sfére, tak i v oblasti školstva, športu, zdravotníctva i kultúry,“ vyslovil pred komunálnymi voľbami v roku 2002 podporu vtedajšiemu primátorovi Jurajovi Čechovi riaditeľ vojenskej nemocnice Igor Čombor.

Okrem neho sa v propagačnom materiáli za dvojnásobného primátora postavil aj prezident republiky Rudolf Schuster, rektor Katolíckej univerzity Jozef Ďurček, viacerí podnikatelia z mesta, riaditelia škôl, ale aj traja správcovia farností, vrátane dekana Alojza Kostelanského.

Možno aj preto nemal Čech – tentoraz kandidát SDKÚ, Smer, KDH, ANO – problém s tretím víťazstvom za sbeou. Aj teraz mu pomáhali mimoriadne vydania Ružomberského hlasu. V jednom z nich boli zverejnené výsledky predvolebného prieskumu, podľa ktorých mal Čech získať 73 percent. Napokon dostal o päť percent menej.

Jeho protikandidát, architekt Pavol Fischer získal o 42 percent hlasov menej, čo urobilo z Čechovho víťazstva doteraz najsuverénnejší ružomberský volebný triumf. Rozdiel bol viac ako 3 600 hlasov. Tretí skončil Vladimír Struhár. Zaujímavosťou bolo, že v poslednom mimoriadnom vydaní Ružomberského hlasu dostal Struhár priestor na prezentáciu s fotkou, kým o Fischerovi vyšiel negatívny text.

V desiatich volebných obvodoch po prvý raz volil Ružomberčania taký počet poslancov, ako aj dnes – 25. Záujem o zvolenie malo 148 obyvateľov, no účasť dosiahla doteraz najslabších 36 percent. Voľby boli stále dvojdňové a konali sa začiatkom decembra.

Mimoriadne vydanie Ružomberského hlasu a letáky z roku 2002.

V znamení zmeny a žien (2006)

Témou volieb v roku 2006 bolo najmä teplo. Ale aj urbanizácia centra, konkrétne výstavba Auparku, podpora investičnej a bytovej výstavby, územné plány zón, kontrola ekologických a zdravotných opatrení v súvislostí s výrobou v Mondi či Tehelni. Po krachu Texicomu rezonovala aj nezamestnanosť a odliv ľudí z mesta.

V decembrových voľbách sa po prvý raz volilo v súčasných jedenástich volebných obvodoch, o 25 poslaneckých miest sa uchádzalo 103 kandidátov, z toho 24 žien. Voľby vyhralo KDH, ktoré išlo samostatne a do zastupiteľstva dostalo až deväť poslancov (nezávislých kandidátov prešlo jedenásť).

Najväčší úspech však hnutie dosiahlo v primátorských voľbách. Proti Jurajovi Čechovi, kandidátovi koalície Smer – SNS – HZDS, postavilo Michala Slašťana, ktorý trojnásobného primátora porazil o približne 700 hlasov. Za nimi skončili Pavol Fischer a Stanislav Chytka.

Volieb sa zúčastnilo viac ako 37 percent voličov a nielen kandidatúrou, ale aj výsledkom sa po prvý raz v meste výraznejšie presadili ženy – do zastupiteľstva ich zasadlo sedem.

Do volieb sa okrem zabehaných novín Ružomberský hlas a Spoločník snažila zasiahnuť aj súkromná televízia Ruža Jozefa Daniša. Po voľbách však jej vysielanie skončilo a nahradila ju samosprávou zriadená Mestská televízia Ružomberok.

Kandidáti na primátora na svojich letákoch v roku 2006.

Najtesnejší volebný výsledok (2010)

Len 95 hlasov pri takmer 10-tisícovej účasti (41 percent oprávnených voličov Ružomberka) rozhodlo o víťazstve Jána Pavlíka nad Michalom Slašťanom v novembri 2010. Najtesnejší výsledok vo volebnej histórii mesta dlho rezonoval. Nielen pre nutkanie nechať hlasy ešte raz prepočítať, čo sa napokon nestalo, ale aj pre vyslovené podozrenia z kupovania hlasov v mestskej časti Rybárpole, čo sa nikdy nedokázalo. Mimochodom, práve tu bol rozdiel v prospech Pavlíka na úrovni konečného volebného výsledku.

Do schránok sa okrem sloganov RK pozitív a Počúvajme spolu naše mesto vrátili letáky a pamflety. Schránkovania sa ujal aj niekdajší primátor Juraj Čech, ktorý napísal Michalovi Slašťanovi otvorený list. „Dovolím si upozorniť pána primátora Ing. Michala Slašťana, že volebný program sa nestavia na negáciách období predchádzajúcich,“ písal v štvorstranovom letáku bývalý primátor a zároveň kandidát na poslanca Čech.

Mesto zažilo aj dovtedy málo vídané spojenie viacerých kandidátov nie pod hlavičkou politickej strany, ale akéhosi ideového zoskupenia, ktoré dostalo názov Ružomberok bez korupcie. Z jedenástich kandidátov sa dokázali dostať do zastupiteľstva šiesti a boli silným, zväčša opozičným hlasom voči novému primátorovi a jeho koalícii KDH – SMER. Klub sa však pred ďalšími voľbami rozpadol.

Novým prvkom v kampani boli sociálne siete a internetové videá, cez ktoré si kandidáti a ich priaznivci informácie viac odkazovali, ako by informovali občanov.

Letáky z roku 2010.

Nadregionálna kampaň (2014)

Zatiaľ posledné komunálne voľby máme stále v živej pamäti. Igor Čombor, ktorý sa v minulosti postavil za Juraja Čecha a neskôr aj za Michala Slašťana, sa po skončení svojho dlhoročného angažmánu v Ústrednej vojenskej nemocnici odhodlal kandidovať na primátora.

Bohatou kampaňou a známosťou svojho mena poriadne otriasol očakávaniami odvety volebného súboja z roku 2010. Jeho masívnej kampani nemohli konkurovať ani jeho primátorskí predchodcovia.

Kampaň bola opäť neraz očierňujúca a vypätá, najmä medzi Čomborom a Slašťanom. Nechýbali letáky na poslednú chvíľu, ktoré sa snažili zdiskreditovať nielen primátorských kandidátov, ale tentoraz aj niektorých poslancov. Veľkú úlohu zohrávali schránkované noviny Ružomberský život, ktoré sa obúvali do viacerých, vo verejnej sfére dlhšie pôsobiacich, kandidátov.

Voľby vyhral Čombor s dôverou bezmála 45 percent Ružomberčanov pred Michalom Slašťanom a Michalom Lazárom.

O pozície poslancov sa uchádzalo 87 kandidátov. Bolo by ich 98, ale mestská volebná komisia jedenástim kandidátom strany NOVA neumožnila kandidovať pre formálne porušenie zákona pri prihlasovaní sa do volieb. Tí síce podali sťažnosť aj na súd, ale neuspeli. Dvoch kandidátov Siete, pre podobný prehrešok, vrátili späť do hry.

Výsledky poslaneckých volieb dali priestor množstvu nových mien. Naopak, viacero známych a vplyvných mien, ako Juraj Čech, Pavol Fischer či Martin Alušic, muselo poslanecké lavice opustiť.

Članok bol publikovaný v Ružomberskom magazíne číslo 10/2018.

Titulná fotografia – ilustračná foto starých volebných materiálov. Foto – autor.

Za spoluprácu pri príprave článku ďakujeme pánovi Mariánovi Mydlovi, ktorý nám poskytol množstvo dobových materiálov.

Mám za sebou desať rokov práce v Mestskej televízií Ružomberok. Pedagogicky pôsobím na Katedre žurnalistiky Katolíckej univerzity, kde som aj vyštudoval. V Ružomberskom magazíne som šéfredaktor.