Ako sme černovský chotár spoznávali so spisovateľom Laučekom

Alebo ako som si uvedomil, že oproti našim starým materiam som úplná nula.

Je sobota, ideálny čas vyraziť do prírody. Po teplých januárových dňoch teplota konečne klesla k nule. „Hore v lese bude pod nulou, zem primrznutá, tak sa hádam nevrátime celí zablatení,“ nádeja sa Peťo Kravčák, zatiaľ čo svoj legendárny bicykel odkladá do našej pivnice v paneláku na Klačne.

Meteník s fľašou vína

Zvoní telefón. „No kde ste?“ zaznie naliehavý hlas. Tretí do partie je známy svojou dochvíľnosťou a my meškáme už dobrých desať minút. „Sme na ceste, do piatich minút budeme u teba,“ odpovedám a žmurkám na Peťa. Je jasné, že za taký krátky čas z Klačna do starej Černovej nedôjdeme, aj keby sme bežali. No aspoň pridáme do kroku.

„Nezobúvajte sa, poďte rovno ďalej,“ víta nás náš hostiteľ v dome na vyšnom konci Černovej. Keďže sme sa rozhodli trochu prebrázdiť miestny chotár, nemohli sme prizvať nikoho iného, ako černovského rodáka, spisovateľa, vysokoškolského pedagóga a v neposlednom rade aj spolupracovníka Ružomberského magazínu Antona Laučeka.

V Černovej len ťažko nájdete človeka, ktorý by miestnu históriu a okolitú prírodu poznal lepšie ako on.

Okrem Tóna nás vo dverách víta aj známa vôňa. Je to jasné, piekol meteník. Práve ho vytiahol z rúry a aby lepšie prechádzal hrdlom, kladie na stôl aj fľašu červeného vína. „Tak preto nás naháňal, bál sa, aby nevychladol,“ spájam si nedávny telefonát s dobrotou na stole. Náš pobyt v prírode začíname naozaj vo veľkom štýle.

Meteník je tradične skvelý, lenže komu by sa chcelo drať do kopca s plným bruchom. Neradi by sme sa celú cestu vytrvalcovi Tónovi pozerali na chrbát. Takýto pohľad prenecháme radšej Saganovým súperom. Dáme si ešte po kúsku, zapijeme dúškom vína a vyrážame.

Beh napomáha písaniu

„Chodia nám sem srny, aj jelene,“ ukazuje Tóno na rozrytú zem, zatiaľ čo zatvára bráničku v plote. Svižným tempom, lebo s Tónom sa ináč ani nedá, vystupujeme na Sekaninu. „Kedysi tu bol les, ale počas vojny ho Nemci nechali vyrúbať, aby sa partizáni nemohli nepozorovane dostať až do dediny,“ hovorí a spomína na jahody, ktoré v detstve chodil zbierať po rúbanisku.

Prechádzame popri kríži, ktorý tu nechal postaviť bývalý černovský farár Slavomír Marušiak, a pokračujeme ďalej ponad Budkovicu. „Asi pred dvoma rokmi ma tu prekvapil medveď, zrejme som ho vyrušil. Našťastie len prebehol popred mňa a trielil ďalej. Odvtedy však radšej behávam s píšťalkou, do ktorej každú minútu-dve zapískam,“ prezrádza Tóno.

Pravidelne začal behávať počas vojenčiny v 70. rokoch a vydržalo mu to dodnes. Keďže sa ako pedagóg na Fakulte humanitných vied Žilinskej univerzity neraz vracia domov až neskoro večer, behá len párkrát do týždňa. „Ale vynahrádzam si to tým, že na vlakovú zástavku v Hrboltovej chodievam pešo.“

Nám dvom bažantom, ktorí tiež veľa času trávime za katedrou a za písacím stolom, dáva do života užitočnú radu. „Behanie je súčasť tvorivého procesu. Keď sa pri písaní zaseknem, idem si zabehať. Telo dostane zabrať, ale mozog sa prekrví. Práve pri behu mi neraz napadne, ako v deji pokračovať ďalej,“ radí skúsený spisovateľ, ktorý má na svojom konte desiatky próz a divadelných hier.

Z krajiny senníkov…

Medzičasom prichádzame na Medzilovisky, odkiaľ sa púšťame smerom na Srazy. „Je to čarovné miesto môjho detstva, ale aj celých generácií našich predkov. Kedysi tu stáli desiatky senníkov. Ktosi ich porátal, údajne ich bolo viac ako 250,“ ukazuje Tóno do diaľky.

„Každej rodine patril kus lúky, jedna od druhej bola oddelená pásom liesok. Na konci boli naukladané kamene, ktoré tam ľudia vynosili pri jarnom čistení. Bola to tradičná májová činnosť. Pozbierali sa aj naviate konáre, rozkopali krtince, aby drobná listnačka mala priestor len pre seba. Potrebné bolo vytrhať aj šuvarinu, ako sme nazývali suché trsy, ktoré dokázali porezať ruku,“ spomína černovský rodák. „Bola to taká nenáročná práca, väčšinou ju robili deti za doprovodu starých rodičov.“

Koncom júna sa začínalo kosiť. Chlapi vtedy priamo na lúke prebývali aj niekoľko dní. „Kosiť sa začínalo na svitaní, o tretej či pol štvrtej nad ránom. Nemyslite si však, že zabrať dostali len chlapi,“ hovorí Tóno a pokračuje: „Ženy museli vstávať aj o druhej, aby obriadili statok, navarili a postarali sa o deti. Okolo siedmej už s kandličkou s jedlom stúpali do kopca. V druhej ruke si niesli hrable, v noši na chrbte mali často najmenšie dieťa, ktoré nemohli nechať doma samé. Takto museli vyjsť nielen na Srazy, ale neraz až na Tlstú horu, kde boli taktiež rozsiahle lúky.“

Pri týchto slovách sa sám pred sebou zapýrim. Mal som pocit, ako si dávam do tela, aby som sa napokon dozvedel, že by ma zahanbila hocktorá černovská žena. To som ešte netušil, že to nie je všetko.

…do mesačnej krajiny

„Keď žena došla na lúku a vybalila jedlo mužovi, vzala do rúk hrable a pustila sa do prevracania nakosenej trávy. Vraví sa, že tráva ma schnúť na hrabliach. V teplé dni pri poctivom prehrabávaní stihla naozaj vyschnúť v priebehu dňa a večer ju chlapi mohli naložiť do senníka. Museli si však dávať pozor, aby si na noc neľahli do čerstvého sena, lebo z bylinných výparov by ich ráno bolela hlava,“ odkrýva Tóno tajomstvá života v minulosti.

V prípade, že tráva počas dňa neobschla, na noc sa robili takzvané kopence, v ktorých dosychala. „Chlapi si vzájomne pomáhali, či už pri kosení alebo pri zvážaní v zime. Ale nemôžeme si minulosť len idealizovať. Aj vtedy existovala závisť a nesváry. Stávalo sa, že občas to zašlo tak ďaleko, že jeden druhému zapálili senník,“ hovorí Tóno, no my sa radšej vraciame k pozitívnejším témam.

Zaujalo nás práve spomínané zvážanie sena. Náš sprievodca nám preto ozrejmuje celú postupnosť. „Ľudia najprv kosili trávu v sade či za dedinou. Keď vyschla, uskladnili ju do šopy pri dome. Senníky tu hore v lese boli akousi zásobárňou – keď došlo seno v šope, zvážalo sa zo senníkov. Keďže v tom čase už bývala zima, potrebné boli sane. Malo ich niekoľko rodín v dedine a za nejaký poplatok či protislužbu ich požičiavali aj ostatným,“ vysvetľuje Tóno, ktorý spomínané reálie opísal aj vo svojich knihách.

Keď prichádzame na Srazy, nálada nášho sprievodcu sa mení. „Pozrite, vyzerá to tu ako mesačná krajina. Kedysi tu bol život – zelená tráva, pomedzi ňu rástla ľalia zlatohlavá, črievičník papučkový, aj rasca, ktorú si ženy cestou dole z lúk natrhali. Dnes je tu všetko dokaličené, spľundrované,“ kritizuje spisovateľ.

V januárovom čase naozaj ponurému miestu dodáva život aspoň stádo kráv, ktoré tu chová černovské družstvo Srazy.

Krásny pocit z liptovskej prírody, histórie, zvykov a kultúry nám však tento záver nepokazí. Veď napokon, ono to záver ešte ani nebol. Na stole u Tóna nás predsa čakal nedojedený meteník.

A nedopitá fľaša vína.

Foto – Peter Kravčák

Vyštudoval som dejepis a náboženskú výchovu, doktorandské štúdium som absolvoval v odbore teória a dejiny žurnalistiky. Pedagogicky pôsobím na Katedre žurnalistiky Katolíckej univerzity v Ružomberku, píšem pre internetový denník Postoj.sk a pre médiá komentujem dianie v cirkvi.