Letné dni so sebou prinášajú nielen viac radosti, ale i nemalé riziká. Záchranári, lekári, horská služba, tí všetci zrazu majú oveľa viac práce ako po zvyšok roka. Aké sú ich základné odporúčania pre prázdninujúcich a dovolenkárov?
Kým horskú službu máme na Slovensku len jednu, vodných záchranných služieb je hneď niekoľko. „To je fajn,“ poviete si, „veď v lete sa chce každý kúpať.“ Vodné parky, kúpaliská, jazerá, rieky, staré nevyužívané lomy. Aktívnych príležitostí je neúrekom. Zabezpečiť bezpečnosť počas kúpania je preto nevyhnutné.
„Štát neprispieva vodným záchranným službám. Máme veľké množstvo súkromných, ktoré fungujú na dobrovoľnej báze. Ministerstvo nás nezastrešuje tak, ako napríklad horskú službu,“ prekvapuje princípom fungovania vodných záchranárov Peter Štupák, generálny riaditeľ Vodnej záchrannej služby Slovenská republika a ružomberský mestský poslanec.
Odzrkadľuje sa to vo vybavení, nárokoch na členov, ale aj ich kompetenciách. „Kedysi boli prísne limity na vstup k vodným záchranárom. Dnes stačí, ak preplávate vytýčenú vzdialenosť. Ak na nejakom zásahu hasič povie, že tam nemáte čo robiť a vy ho neposlúchnete, odporujete zákonu a môžete byť potrestaný. Ak my prikážeme, že treba opustiť vodu, lebo zotrvanie v nej je nebezpečné, rešpekt si vynútiť nemôžeme. Stres a zodpovednosť za ľudí vo vode však máte stále,“ vysvetľuje Štupák, ako je to s prvou pomocou v slovenských vodách.
„Ľudia si vypijú a majú pocit, že zvládnu všetko. Toto nie je problém len otvorených vodných plôch, ale aj vodných parkov, kde je dovolené požívať alkohol. Neraz priamo vo vode.“ Peter Štupák, vodný záchranár
Na kúpaliskách či v aquaparkoch plavčíkov nájdete, lebo každý prevádzkovateľ má povinnosť ich zabezpečiť. Hľadajú sa však ťažko a spomínaná úroveň klesá.
„Dnes nie sú povinné plavecké kurzy pre deti a mládež v školách. Niekedy to bolo inak. To znamená, že ľudia sú vo všeobecnosti plavecky menej zdatní, a zároveň je ťažké nájsť schopných záchranárov,“ približuje praktickú stránku legislatívneho nedostatku Ružomberčan, ktorý velí vodným záchranárom.
Ak navštívite slovenské vodné nádrže, napríklad u nás obľúbenú Liptovskú Maru, na niektorých miestach záchranárov nájdete. Ide však zväčša o súkromné pláže či prístaviská, kde ich majitelia platia v rámci služieb verejnosti. Stálu službu na takýchto vodných plochách však nehľadajte. Nikto ju nezabezpečuje a vo väčšine lokalít tak plávate na vlastné riziko.
Nebezpečná voda
Ak ste sa už rozhodli kúpať kdekoľvek, existuje niekoľko všeobecných rád, dodržiavaním ktorých znížite riziko nešťastia. Povedané dvoma slovami, pozor treba dať na alkohol a teplotu.
„V približne polovici prípadov z viac ako sto utopených ľudí za rok na Slovensku je príčinou alkohol. Ľudia si vypijú a majú pocit, že zvládnu všetko. Toto nie je problém len otvorených vodných plôch, ale aj vodných parkov, kde je dovolené požívať alkohol. Neraz priamo vo vode. Je ťažké tam robiť plavčíka,“ opisuje hlavného nepriateľa užívateľov vodných radovánok Štupák.
Druhým častým problémom je teplota. Nielen vody, ale aj vlastného tela a veľkého rozdielu medzi nimi. Slabšia chvíľa pre naše srdce, a tento rozdiel môže byť smrteľný. „Ľudia skočia rozhorúčení do vody, telo dostane teplotný šok, zovrie vám hrdlo, cievy a už sa viac nenadýchnete. Idete ku dnu. Treba sa trochu ovlažiť, končatiny, telo, hrudník – pomalšie sa schladiť predtým, ako sa celý vnoríme do vody,“ ponúka jednoduchý návod vodný záchranár.
Ponúka aj ďalšie rady. Preskúmať vodu, kam ideme skákať. Malá hĺbka v kombinácii s odvážnou šípkou už stála za nejednou zlomenou chrbticou. Odvážlivci, ktorí radi ukazujú, ako ďaleko od brehu vedia plávať, by mali myslieť na to, že so silami musia vystačiť aj na ceste späť. Ideálne preto je, ak neplávajú sami. Bóje pri plážach na mori nie sú len kvôli lodiam, ale aj pre našu bezpečnosť.
„Existujú opasky, aj náramky na ruku, ktoré si vieme nafúknuť sami alebo ich v hĺbke 1,5 metra spustí tlak vody, nafúkne sa vankúš a zdvihne nás na hladinu,“ ponúka základnú výbavu pre tých, ktorí si chcú predsa len zariskovať.
„Veľký pozor treba dávať na deti. Rukávniky, kolesá, nič z toho nemusí zabrániť utopeniu. Nadýchajú sa vody a je problém. Existuje aj suché utopenie – veľa zbytkov vody zreaguje v pľúcach, zmení sa na penu a dieťa či dospelý sa zadusí, hoci je z vody už dávno preč. Nespúšťajte oči z detí, ak sú vo vode,“ radí Štupák.
Rovnakú radu v súvislosti s vodou prízvukuje aj detská lekárka Zora Puskeilerová. Bez dohľadu dospelého by dieťa nemalo zostať ani len v detskom bazéniku. Upozorňuje tiež na prehriate organizmu a úpal.
„Prikrývky hlavy, pobyt v tieni, pravidelný pitný režim – ideálne čistá voda, po troške, ale stále. Nikto to asi nebude počítať, ale človek denne potrebuje zhruba 50 mililitrov vody na kilo váhy. Ak máme teplotu, prehriaty organizmus, tak aj viac,“ ponúka konkrétnu radu pediatrička.
Na výlety a dovolenky či pobyty v prírode odporúča vziať aj príručnú lekárničku s obväzmi, leukoplastom, dezinfekciou, sterilným krytím, fenistilovým gélom, teplomerom a liekmi od bolesti a horúčky.
V cestovnej lekárničke by nemali chýbať opaľovacie krémy s vysokým faktorom, lieky na nevoľnosť pri cestovaní, základné lieky na infekciu dýchacích ciest, na hnačku a zvracanie a proti alergickým reakciám.
Panika z hmyzu
Špecifikom sú kliešte. Panuje z nich v spoločnosti veľký strach, čo pociťujú aj lekári. „Nie je to dôvod na paniku a už vôbec nie na návštevu pohotovosti a lekára. Dennodenne ich v ambulanciách vyťahujeme. Odstránime ho pinzetou, miernym kývaním do strán ho vykývame. Miesto následne vydezinfikujeme. Okamžité začervenanie miesta nie je dôvodom na návštevu lekára, nejedná sa totiž o boreliózu alebo encefalitídu, ale o lokálnu reakciu na poštípanie. S tým si imunitný systém dokáže poradiť,“ vraví Puskeilerová.
Dodáva, že ak aj zostane hlavička kliešťa v tele, treba ju len vybrať. „Prípadná borelióza sa prejaví najskôr o niekoľko dní až týždňov vznikom typického migrujúceho fľaku s červeným okrajom. Vtedy treba navštíviť lekára.“
Veľké problémy dokážu spôsobiť poštípania hmyzom, najmä včelou. „Ak nie sme alergici, postačí zachladenie miesta, môžeme podať pár kvapiek fenistilu. Ak sme alergici alebo sa alergické reakcie ukazujú, treba okamžite užiť antihistaminikum a vyhľadať lekársku pomoc,“ odporúča Puskeilerová.
Antihistaminikum by mali nosiť všetci, ktorí o svojej alergii vedia. Podľa Bohuslava Hlauča, dobrovoľníka Horskej záchrannej služby z Veľkej Fatry, ho treba užiť okamžite, ako identifikujeme uštipnutie.
„Ak čakáme na prvé alergické reakcie, môžeme sa dostať do nežiadúcich komplikácií, lebo už nemusí dostatočne zabrať. Ak antihistaminikum užijeme, výlet, na ktorom sa nám nehoda stala, končí. Treba tak či tak vyhľadať lekársku pomoc,“ radí muž, ktorý pozná Veľkú Fatru ako vlastný byt. V okolí ružomberskej časti Fatry je však ako v obývačke.
Hory treba plánovať
Pravdupovediac, rozprávanie skúseného záchranára nezačína pri uštipnutí hmyzom. Plánovanie, vybavenie a počasie. To sú tri najdôležitejšie premenné, ktoré človek podľa neho musí vziať do úvahy pred akoukoľvek turistikou.
„Na ako dlho, do akej oblasti, s kým idem a čo ma tam určite čaká – to sú dôležité otázky, ktoré si treba pred každou túrou zodpovedať. Tomu prispôsobíme vybavenie: mapa, zápalky, nabitý mobil, píšťalka, motúz, svetlo a, samozrejme, vhodné, trojvrstvové oblečenie,“ súka zo seba Bohuslav Hlaučo.
Aj on opakuje zľudovenú vetu o neexistencii zlého počasia, len zle pripraveného turistu. Dôraz kladie na poriadne termooblečenie, ktoré v lete vetrá, nepremokavú vrchnú vrstvu a obuv – ideálne nad členky. Lokalitu kam a cestu kadiaľ ideme je ideálne vopred nahlásiť. V mieste ubytovania alebo aspoň doma.
Ak sa už niečo stane, pokiaľ je človek schopný si pomôcť a zranený zliezť dolu, mal by tak urobiť bez privolania horskej služby. „Ak to nie je možné, treba volať, zastaviť akýkoľvek pohyb, identifikovať sa, presne povedať lokalitu prípadne zadať GPS súradnice. Ak tú možnosť nemáme, je dobré, ak sa vedia ľudia orientovať a dokážu svoju polohu identifikovať pomocou okolitých kľúčových bodov,“ inštruuje Hlaučo a neopomína ani overené poistenie do hôr. Potrebné je najmä na technické zásahy, kde by nás okrem zdravotnej mohla bolieť aj finančná situácia.
„Na ako dlho, do akej oblasti, s kým idem a čo ma tam určite čaká – to sú dôležité otázky, ktoré si treba pred každou túrou zodpovedať.“ Bohuslav Hlaučo, horský záchranár
Z úrazov, pri ktorých často zasahuje, vyčnievajú tie pri športových aktivitách. Jeho rada v tejto oblasti je jednoznačná: prilba. Vždy a za každých okolností pri športoch, kde sa má nosiť.
Prvú pomoc podať musíme, ale často nevieme
Sedíme v obrovskej chladnej miestnosti s posteľou, nad ktorou visí čudné zariadenie so svietiacimi digitálnymi číslami a množstvom tlačidiel. V rohu je počítač s tlačiarňou a telefón. Veľká je ako dvojizbový byt, ale okrem ďalších piatich dverí tu nič nie je.
„Sem dovezú sanitky všetky úrazy a akútne stavy. Tu dostane človek profesionálnu pomoc,“ opíše priestory, kde je lepšie nikdy sa nedostať, primár novovznikajúceho urgentného príjmu v Ústrednej vojenskej nemocnici Milan Frátrik. Roky pracoval ako lekár-záchranár priamo v teréne. Teraz nazbierané skúsenosti zúročí tu, nad posteľou, kde nikto nikdy nespí. Ak je pacient pri vedomí, tak pre bolesť a strach zrejme ani nemôže.
Aj on hovorí o prilbách a chráničoch, pitnom režime, ktorý znamená prijímať tekutiny stále – nielen trikrát denne, studenej vode v jazerách a bazénoch, vhodnom oblečení v horách, neopodstatnenej odvahe pod vplyvom alkoholu a návykových látkach, ale aj schopnosti poskytnúť prvú pomoc.
„Voľakedy ľudia vedeli urobiť veľmi veľa. Potom tu bolo obdobie, keď akoby nikto nevedel nič. Všetci sa báli. Dnes sa situácia zlepšuje, opäť sa nájdu ľudia, ktorí vedia zachrániť život. Ale je to niečo, čo by sme mali vedieť všetci a v tomto zmysle je vzdelávanie zanedbané. Verejnoprávne médiá v tejto veci nerobia nič,“ kritizuje Frátrik.
Kurz prežitia
Ak máte z povedaného ťažkú hlavu a vravíte si, že by bol potrebný akýsi kurz prežitia, ktorý sa v školách už dávno neučí, je tu možno aj iné riešenie. Juraj Baláž je vodca ružomberských skautov a vo vedení celoslovenskej organizácie má na starosti rozvoj a komunikáciu.
Možno to bude znieť staromódne, ale skauti stále dokážu naučiť aj to, ako prežiť leto bez ujmy. Takmer po všetkých stránkach. Kľúčovou je príprava a plánovanie nasledujúceho dňa.
„Keď večer padne rosa, tak by na druhý deň by mal byť pekný deň. Aj keď pavúky roztiahnu siete na lúke alebo mravce ráno vynášajú vajíčka na povrch hniezda, malo by byť pekne. Naopak, červený západ slnka či barančeky z oblakov na večernej oblohe znamenajú zmenu počasia. Akúkoľvek,“ ponúka Baláž vlastné skúsenosti, ale aj našimi predkami odsledované súvislosti.
„Ak už je počasie zlé a zastihla nás búrka na nekrytom mieste, je dobré mať pršiplášť, čupnúť si a prečkať to najhoršie. Dôležité, aby sme neboli na vyvýšenom mieste. Mobil určite netreba vypínať, to je mýtus. Horší je v horách dáždnik alebo palice vyčnievajúce nad našu hlavu,“ pridáva množstva rád.
Aby sme nemali ťažký ruksak v prírode, odporúča ľahké a rýchle jedlá, ktoré telo dlho netrávi. Obsahovať by mali cukry, sacharidy a vitamíny. Nikdy nič mliečne. „Ak je po ceste voda, treba s tým rátať a vždy, keď sa dá, tak si doplniť zásobu. Zakaždým, aj keby bolo len trochu odpité. Samozrejme, z vody, ktorá je na pohľad a vôňu nezávadná. Ak si nie sme istí, máme fľaše s uhlíkovými filtrami, chloramínové tablety i tabletky na odstránenie pachute chlóru. Skúsenejší si pri nedostatku vody poradia aj s rastlinkami – kysličkou či šťavelom,“ menuje praktické rady Baláž.
Užitočné je podľa neho ovládať minimálne ambulantný uzol pre poskytnutie prvej pomoci. Okrem nožíka by si do prírody vzal aj kresadlo. „Neminie sa, nepokazí, nezamastí ani nezvlhne ako zápalky a zapalovač. Oheň nie je dobrý iba kvôli jedlu či vysušeniu, je dôležitým psychologickým pomocníkom pri upokojení sa v náročných podmienkach v prírode.“
A čo s toľko obávanými medveďmi? „V lese sa rozprávame, máme píšťalku, rolničky. Zvieratá majú výborných sluch, ešte lepších čuch a sú plaché. Ak o nás vedia, vyhnú sa nám. Stretnutie je prekvapením pre človeka aj maca. Kto má tie nervy, že si ľahne na zem a vydrží oňuchávanie medveďom, nech sa páči. Lepšie je odísť, ak utekať, najlepšie na strom. Väčší jedinec, ktorý by nám ublížil, tam nevyjde. Platí to aj pri diviakovi, ktorý dokáže zaútočiť a je pre človeka nebezpečnejší,“ ponúka rady na prežitie skaut Baláž.
Článok bol publikovaný v Ružomberskom magazíne číslo 6-7/2019.
