Ako poslanci sa nevieme zjednotiť

V mestskom zastupiteľstve sa stretáva s politickou neprajnosťou, v práci s premnoženými medveďmi a s nesúhlasnými stanoviskami ochranárov. Najväčším nepriateľom je ale lykožrút. Rozprávali sme sa s riaditeľom mestských lesov a poslancom Milanom Šlávkom.

V roku 2017 v oblasti Smrekovice udrela lykožrútová kalamita. Ako to tam s odstupom času vyzerá?

Lykožrút a odumieranie smrečín sú veľký problém nielen celého Slovenska, ale aj celej strednej Európy. Katastrofálna situácia je najmä v ČR.

Kalamita s lykožrútom a podkôrnym hmyzom v našich lesoch je aj dôsledok veternej kalamity Žofia z roku 2014. Akási jej druhá vlna. Najmä posledné dva roky sú dosť zlé z hľadiska hospodárenia. Takmer 80 percentnej našej ťažby v ostatnom období tvorí kalamitná ťažba.

Čo to znamená?

Že sa v prvom rade, tak ako nám to ukladá zákon, sústreďujeme na odstránenie napadnutých stromov a celých, takzvaných ohnísk podkôrneho hmyzu.

Prečo sa pred rokmi o lykožrútovi toľko nehovorilo? Laická verejnosť tento problém v podstate nepoznala.

Lykožrút tu bol vždy a vždy sme proti nemu robili rôzne opatrenia. Klimatické zmeny a otepľovanie mu ale veľmi pomáhajú. V minulosti sa počas roka vyrojila jedna generácia. Dnes sú to dve-tri. Smrečiny sú veľkými teplami a suchom oslabené, neboli na takúto prudkú zmenu pripravené a on sa tak ľahšie rozmnožuje.

Aké veľké problémy robí lykožrút mestským lesom?

Klasické metódy odchytu, napríklad feromónové lapače, používame už len na monitoring stavu. To premnoženie je tak masívne, že jediným spôsobom, aby sme jeho šírenie zastavili alebo aspoň spomalili, je okamžité odstránenie napadnutých stromov.

Tak padne les.

Samozrejme, vznikajú pritom aj holiny. Ale zo zákona sme povinní ich zalesniť.

Ochranári hovoria, že napadnuté stromy treba radšej nechať spadnúť. Lykožrút sa nasťahuje do nich a nezničí celý les tak, ako výrub.

Obhajoba bezzásahovosti má opodstatnenie v najvyššom stupni ochrany lesa. Ale pri bežnom hospodárení to nemá zmysel. Ak sú lesné plochy určené na hospodárenie, spadajú pod Program starostlivosti o les. Zákon nám prikazuje starať sa o les vyťažením a vysadením nových stromov i ochranou mladých porastov. Myslím si, že v našich podmienkach iný spôsob ani nepripadá do úvahy.

Len pre upresnenie, bezzásahovosť neznamená, že je v lese vylúčená len ťažba, ale aj pestovná činnosť. Je tak vyslovene na prírode, čo vyrastie.

Prečo to nemôžete uplatniť v širšom meradle?

Zoberme si Baničné a vlaňajší výrub, na ktorý sa ľudia sťažovali. Ak necháme stromy popadať alebo vyschnúť, rekreačná funkcia lesa zmizne. Bude plný vývratov, liesok, nežiadúcich krov a drevín. Nebude slúžiť nikomu a ničomu. A budeme čakať desiatky rokov, kým sa obnoví. Lepším spôsobom je les odborne, po častiach obnovovať, pestovať zmiešaný, ihličnany s listnáčmi, ktorý vydrží oveľa dlhšie.

Mestské lesy nemajú v správe lesy v najvyššom stupni ochrany?

Máme dve rezervácie – Jánošíkovu kolkáreň a Smrekovicu. Tam nechávame les na samovývoj.

Ako sa tam stromy držia?

Veľká časť je napadnutá, bezzásahovosť však rešpektujeme. Problémom je, že lykožrút hranice porastov nepozná a šíri sa aj do okolia, kde už musíme zasahovať. To je aj prípad Smrekovice.

Lykožrút nemá prirodzeného nepriateľa?

Nemá. Je odkázaný na ľudský zásah.

Spomenuli ste Baničné, lokalitu Nad Strelnicou. Vlani tam vznikla petícia proti masívnemu výrubu. Naozaj tam bolo potrebné toľko ťažiť?

Viacerí sa na to pýtali, sťažovali sa, tlmočili nespokojnosť. Ale nešlo o žiadny masívny výrub. Realita je taká, že porasty nad Baničným majú 130 a viac rokov. Ich životnosť končí, budú sa  rozpadať a budú stále viac náchylnejšie na vplyv počasia či biologických škodcov. Likvidovali sme tu ložiská lykožrúta, ako aj vývraty po veternej kalamite.

Ľudia si musia uvedomiť, že aj keď je táto lokalita obľúbená a navštevovaná, nejde o lesopark. Sú to porasty, v ktorých sa normálne v zmysle zákona hospodári, kde musíme dodržiavať postupy predpísané štátnymi orgánmi. Dbáme pritom nato, aby sme obnovu porastov vykonávali priebežne a rozložili ju na dlhšie časové obdobie.

Ľudia podpisujúci sa pod petíciu vraveli, že popri suchároch rúbete aj zdravé stromy.

Suchár je mŕtvy strom. V tom už lykožrút nie je. On sa nachádza v zdravom strome hneď vedľa. Ale zdravý je len na pohľad. Patrí k aktívnym chrobačiarom, z ktorého sa podkôrny hmyz šíri ďalej, skúsený lesník ho vie odhaliť.

Ochranári tvrdia, že výrubom sa stromy, ktoré roky rástli vnútri lesa, dostanú na okraj, čo ho oslabí, keďže tieto stromy nie sú zvyknuté na klimatické podmienky, aké sú na kraji lesa.

Čiastočne je to pravda. Nová porastová stena, ktorá vznikne, môže byť postihnutá teplotným šokom, preto takýto zásah treba vykonávať citlivo. Je to riziko, ale vždy lepšie riešenie, ako nechať lykožrúta v lese.

V roku 2018 ste 280-tisícmi sadenicami zalesnili 69 hektárov lesa. Rok predtým zasa 68 hektárov 240-tisícmi sadeníc. Stačí to na kompenzáciu toho, čo vyrúbete?

Holiny musíme zalesniť do dvoch rokov, ochranné lesy do troch. Robíme to priebežne a napriek dosť veľkým plochám, ktoré pri likvidácii kalamity vznikajú, to zvládame.

Za dva roky ste teda vysadili takmer pol milióna stromčekov. Ako sa to dá stihnúť?

Denná norma je 100 až 120 kusov. Najímame nato robotníkov, ale s pracovnou silou v lese je to čoraz ťažšie. Ľudia nechcú ísť robiť do lesa. Najnovšie sme najímali už aj Rómov zo Spiša.

Verejnosť môže nejako pomôcť?

Príležitostne pracujeme s rôznymi skupinami – s dôchodcami, žiakmi, OZ Ružomberčan… Sú to však skôr  ukážky sadenia a starostlivosti, jednorazové brigády. Dlhodobá práca by musela byť legislatívne riadne ošetrená.

Spomínali ste dlhšiu trvácnosť zmiešaných lesov, sadíte aj iné ako svrčiny?

Vytvárame úplne nové drevinové zloženie lesa. Smrekové monokultúry boli dosť nešťastné dedičstvo z minulosti. Ale podľa vtedy dostupných vedomostí to bolo najlepšie riešenie, aké naši predkovia poznali. Dnes vysádzame zmiešané porasty – buky, javory, smreky a jedle. Ideálom je viacdruhový a viacetážový porast. To znamená nielen rôzne druhy stromov, ale aj rôzne vekové rozdiely medzi nimi. Takýto porast je najstabilnejší.

Koľko potrvá, kým holina zmizne a vyrastie tam opäť les?

Viditeľne sa začne dvíhať zhruba po desiatich rokoch.

Zo sedemtisíc hektárov, ktoré spravujú mestské lesy, je 40 percent hospodárskych lesov a 60 percent ochranných. To znamená, že len na 40 percentách lesa môžete hospodáriť?

Ochranné lesy plnia úlohu protieróznu, vodohospodársku, rekreačnú a podobne. Hospodárenie je tu obmedzené. Zásahy sú tam prevažne len výchovné a kalamitné. Hospodárenie prebieha naplno len v hospodárskych lesoch.

Žijete z hospodárenia v lese. Predávajú mestské lesy drevo aj do Mondi SCP?

Približne 90 percent nami predávaného dreva zostáva na Slovensku. K najväčším odberateľom patrí Mondi, Píla v Liptovskom Hrádku, ale odberateľov máme aj na južnom Slovensku. Sú to stabilní odberatelia, z ktorých nám nikto nič nedlhuje.

Bežný návštevník lesa nemá dobrý pocit, keď sa prejde slovenskými lesmi. Všade vidí výrub, rozbité cesty, holiny. Neťaží sa u nás až príliš?

Bohužiaľ je takáto situácia v celej strednej Európe, kde prevládajú smrečiny. Ťažbu zvyšujú práve kalamity. Ľudia si myslia, že je to všetko len biznis, ale slovenské sklady sú preplnené kalamitným drevom. Sú to sucháre, znehodnotená drevná hmota. S jeho odbytom je problém, ceny klesajú. Výrobné náklady v našich terénoch sú častokrát pod predajnou cenou niektorých sortimentov.

Na čo sa dá použiť lykožrútom napadnuté drevo?

Už len ako menej hodnotný stavebný materiál, na šalovacie účely, dielce, palety, prírezy alebo na výrobu celulózy.

Alebo ako palivo?

Áno, je o to záujem, ale palivo je najlacnejšie. My však máme veľmi vysoké výrobné náklady vzhľadom na terén, v ktorom hospodárime. Patríme k správcom z najextrémnejšími podmienkami na Slovensku. Drevo preto potrebujeme predať lepšie, ako len za palivovú cenu.

Milan Šlávka, Foto – autor

V mestských lesoch, ktoré majú sedemtisíc hektárov, evidujete 25 medveďov. Podľa odborníkov je prirodzené, ak na približne tisíc hektárov pripadá jeden medveď. Z tohto pohľadu sú medvede u nás premnožené.

Ale to tvrdíme predsa stále.

Prečo ste potom v uplynulom roku nežiadali ani o jeden odstrel?

Pretože tzv. regulačný odstrel ministerstvo prakticky zrušilo, možný je len odstrel medveďov – škodníkov, teda ochranný odstrel. Tu má rozhodujúce slovo Štátna ochrana prírody, v našom prípade Správa Národného parku Veľká Fatra, a jej stanovisko je jasné. Povolenie nám dajú iba vtedy, ak nejaký medveď bude spôsobovať škodu opakovane, viackrát po sebe v jednej lokalite. Musím priznať, že to sa za posledné dva roky nestalo. Škody sme zaznamenali, ale vždy na inom mieste.

Nie je zvláštne povoliť odstrel, až keď medveď opakovane bude niekomu ničiť úrodu, majetok alebo nebodaj horšie?

Bohužiaľ, tak to funguje. Žiadali sme v lete o preverenie situácie s premnožením, kde sme dokladovali aj škody, ktoré nám ľudia nahlasujú, ale neuspeli sme.

Situáciu nepreverili?

Z ministerstva životného prostredia nám prišiel list, podľa ktorého štátna ochrana prírody nezistila výskyt medveďov s pozmeneným správaním a nestotožňuje sa s názorom o premnožení medveďov v danej lokalite.

Takže žiadosti nepíšete, lebo nemáte dôkazy, aké od vás požadujú?

Pri takto nastavených požiadavkách je na identifikáciu konkrétneho medveďa ťažké získať požadované dôkazy.

Známe je ale aj stanovisko ochranárov, že odstrel nepovolia, kým budú napríklad odpadky voľne dostupné.

Áno, je to tak. Kým si mesto a obyvatelia neurobia poriadok s odpadom a do smetných košov sa bude dať voľne dostať, tak odstrel povolený nebude. Takáto situácia nastala aj v minulom roku v Hrabove, mesto už urobilo aj čiastočnú nápravu.

Takže do lesov v okolí Ružomberka treba chodiť len s veľkou opatrnosťou.

Kedysi sme sa učili, že v lese máme byť ticho, aby sme nerušili zver. Dnes odporúčame robiť hluk, aby medvede o ľuďoch vedeli a stihli odísť.

Vy by ste situáciu s medveďmi riešili ako?

Určite znížením jeho stavov, ktoré by malo smerovať do časti neprirodzene sa správajúcej populácie. Odstrel jedného medveďa raz za jeden či dva roky nič nerieši. Situáciu treba riešiť systémovo. Medveď by mal spadať pod poľovnícke plánovanie lovu a chovu, samozrejme, pod dohľadom štátu. Ten by mal vyvinúť kontrolné mechanizmy tak, aby nedochádzalo k zneužívaniu tohto systému.

Mestské lesy musia neraz spolu s ostatnými mestskými podnikmi finančne pomáhať rôznym záujmovým aktivitám mesta, napríklad basketbalu. Ako to vnímate, keď mesto zrazu nadiktuje, že tisíce eur z rozpočtu majú odísť na sponzorstvo?

Za normálnych okolností podporujeme basketbal sumou sedemtisíc až desaťtisíc eur ročne. To vidím ako normálne a žiaduce, aby mestská firma podporila aktivity v meste. Podporujeme aj iné aktivity, napríklad v školstve, kultúre a podobne.

Po voľbách v roku 2014 sme ale museli pomôcť 60-tisíc eurami záchrane basketbalového klubu. Samozrejme, vedeli by sme tieto peniaze využiť aj inak.

Je to v poriadku?

Možno by pomohli nejaké zásady, ktoré by určili mestským firmám, kto a do akej výšky môže sponzorstvo schvaľovať. Čo môže riaditeľ, čo už predstavenstvo, a čo až mestské zastupiteľstvo. Ten tlak, ako v tomto prípade, by bol menší.

Milan Šlávka. Foto – Marek Hasák.

V komunálnych voľbách v roku 2014 ste boli kandidátom koalície SDKÚ-KDH, ale po zvolení do mestského zastupiteľstva ste ako poslanec prešli do Klubu primátora a nezostali pri KDH. Prečo?

Bol som vtedy zvolený ako jediný kandidát SDKÚ. A keďže náš partner, KDH, išiel spolupracovať s Klubom primátora, tak som vo svojom prestupe nevidel nejaký problém. Ak by KDH zostalo v opozícii, bolo by to iné.

V predchádzajúcom zastupiteľstve bol Klub primátora pomerne pasívny v návrhoch či v diskusiách. Vy ste boli jediným, kto pravidelnejšie niečo povedal, boli ste akýmsi hovorcom celého klubu. Prečo to tak bolo?

Vystupoval som aj za ostatných, to je pravda. Jednoducho, sú to skôr tichší chlapi. Ale aktivitu poslanca netreba hodnotiť len podľa počtu vystúpení. To je aj o stretávaní sa s ľuďmi, vybavovaní vecí pre obvod. Veľa materiálov rozdiskutujeme v klube alebo v komisiách, a ak nám je všetko jasné a sme rozhodnutí, nevidím dôvod sa k tomu ešte raz vyjadrovať na zastupiteľstve, ako to robia niektorí iní kolegovia.

Iste, ale povedať názor, obhájiť to, čo si myslím a za čo hlasujem, je potrebné, či nie?

Áno, ale zväčša je to tak, že názory padnú na klube, vec sa vydiskutuje aj s predkladateľom materiálu, a potom pred kamerami na zastupiteľstve sa celý proces ešte raz opakuje. Možno len preto, aby sa niekto zviditeľnil. Nepovažujem to za nevyhnutné.

Primátor bol v minulom období so svojim názorom v zastupiteľstve proti opozícii akoby osamotený. Nik sa na jeho stranu v diskusii zväčša nepridal. Až v hlasovaní potom tichá väčšina opozíciu prehlasovala. Aj pre toto ohodnotil prácu so svojimi poslancami pred voľbami známkou 4 mínus.

Komunikácia medzi vedením mesta a našim klubom nebola vždy ideálna. Boli prípady, keď sme naozaj nemali dostatočné informácie a mali sme niečo obhajovať. V tomto ohľade očakávame lepšiu komunikáciu do vnútra klubu. Nielen nášho, ale aj všetkých koaličných.

O chýbajúcej komunikácií hovoria aj iní. Dôkazom sú dlhé hodiny trvajúce zastupiteľstvá, kde to neraz vyzerá, akoby o veciach poslanci predtým vôbec nediskutovali.

V minulom období bolo chybou, že neexistovala Mestská rada a nefungovalo neskôr dohodnuté poslanecké grémium. Teraz sa rada obnovila, verím, že to bude lepšie.

Do Rady sa ale nedostali zástupcovia všetkých poslaneckých klubov, väčšina poslancov odmietla zástupcu Klubu nezávislých poslancov. Bolo to správne rozhodnutie?

Tí poslanci, ktorí kandidovali ako nezávislí, hoci medzičasom sa stali členmi rôznych klubov, sú v Mestskej rade zastúpení nadpriemerne. Oznámenie o vzniku ďalšieho klubu prišlo, keď už počet členov rady bol zastupiteľstvom schválený a jej zloženie dohodnuté. Na druhej strane, je to možno príležitosť pre poslancov zo spomínaného klubu na zamyslenie, prečo sa s nimi nikto nehrnie do spolupráce.

Zdá sa, že došlo k naplneniu predvolebného vyhlásenia Igora Čombora, že chce opozíciu odstaviť od vplyvu v meste.

Niečo iné je konštruktívna opozícia, a niečo iné opozícia, ktorej cieľom je za každú cenu všetko negovať, diskreditovať a napádať bez ohľadu na to, či ide o dobrý alebo zlý zámer.

Stáva sa, že zastupiteľstvo nepodporí niektoré návrhy len preto, lebo ich navrhujú niektorí konkrétni poslanci a ostatní im nechcú vyjsť v ústrety a nedoprajú im politické body?

Také prípady boli, na oboch stranách. Bohužiaľ, niekedy si to asi vzájomne odplácame. Myslím si, že atmosféra v zastupiteľstve kopírovala atmosféru v meste – negatívne zmýšľanie, neustále podozrievanie, nechuť vidieť aj pozitívne veci, ktoré sa podarili.

Zo strany poslancov boli v minulosti veľké ponosy na prácu mestského úradu.

Veľmi chýbalo, že po tragickej smrti Oldricha Lauka nebol vymenovaný nový viceprimátor. Až pred voľbami sa mnohé projekty a investičné akcie rozbehli, často však len v polohe projektovej dokumentácie. Minimálne rok sme tam stratili.

Hovorilo sa vtedy aj o vás, že ste mali ponuku byť viceprimátor namiesto Oldricha Lauka.

K nejakému sondovaniu došlo, ale oficiálnu ponuku som nikdy nedostal. Viceprimátorovanie si však vyžaduje dvanásť až štrnásťhodinové pracovné nasadenie, čo si ja pri dvoch deťoch v predškolskom veku neviem momentálne predstaviť. Možno niekedy v budúcnosti.

Čo sa musí v tomto volebnom období zmeniť, aby v zastupiteľstve bola lepšia atmosféra a aby aj hlasovania boli vecné a nie o osobných antipatiách?

Voľakedy boli zastupiteľstvá jednotnejšie. Ak si aj poslanci niečo povykrikovali, v rozhodujúcich chvíľach sa vedeli zjednotiť. Toto mi teraz chýba.

Nie je to úloha primátora?

Určite áno. Jeho osoba by mala byť zjednocujúcim prvkom. Pevne verím, že v novom volebnom období to tak aj bude.

Ako hodnotíte prvé štyri roky primátora Čombora?

Nemám dôvod vnímať ich ako neúspešné. Podarilo sa zvrátiť rozhodnutie okolo rýchlostnej cesty R1, ktorá pôjde cez Ružomberok, čo vnímam ako veľkú zásluhu primátora. Jasné, že ľudia majú tendenciu vnímať to, čo vidia preinvestované v meste, a tam je trochu sklz. Ale viaceré zaujímavé investície sa už pripravujú – Mariánske námestie, Kalvária, cyklotrasa cez mesto, Klačno, oprava stredu mesta, plaváreň. V štádiu riešenia je Klientske centrum štátnej správy na Bystrickej ceste. Myslím, že kus roboty sa urobilo, i keď rezervy budú vždy.

Kto je Milan Šlávka

Má 50 rokov. Je absolventom Lesníckej fakulty Technickej univerzity vo Zvolene. Pôvodne pracoval v štátnych lesoch, od vzniku Mestských lesov Ružomberok v roku 1993 pracuje tam. Prvý raz bol ich riaditeľom v rokoch 2006 – 2010. Od roku 2014 je opäť riaditeľom. V rokoch 2002 – 2006 bol prvý raz poslancom mestského zastupiteľstva. Opätovne kandidoval v roku 2014, odkedy je opäť poslancom.

Článok bol v skrátenej verzii publikovaný v Ružomberskom magazíne číslo 1/2019.

Titulná fotografia – Milan Šlávka. Autor – Marek Hasák.

Mám za sebou desať rokov práce v Mestskej televízií Ružomberok. Pedagogicky pôsobím na Katedre žurnalistiky Katolíckej univerzity, kde som aj vyštudoval. V Ružomberskom magazíne som šéfredaktor.