Navštívili sme mladých, ktorí sviatky nestrávia v kruhu svojej pokrvnej rodiny. Napriek tomu ale bez rodiny neostali.
Sedím na návšteve u Dorky. Sídli na ulici Pod skalami v nedávno zrekonštruovanom domčeku. Je si čo povedať, popoludnie strávené v jej spoločnosti už vytiahlo z mojej šálky teplo a čaj dopíjam vlažný.
Z vedľajšej miestnosti ku mne dolieha spev, v dome je celkom živo. Bodaj by nie, keď v ňom pulzuje život desiatich ľudí. Nespája ich však pokrvné príbuzenstvo, ale zložitá situácia, kedy sa ocitli bez bývania.
Centrum Dorka funguje už približne rok a pol. Slúži ako dom na pol ceste a útulok pre tých, ktorí sa nemajú kam vrátiť. Patrí do siete sociálnych centier na Slovensku, ďalšie „sestry“ má v Košiciach, Prešove či Zvolene. V nich nachádzajú pomoc celé rodiny i matky s deťmi. Ružomberská Dorka je špecializovaná. Do záchrannej siete chce zachytiť mladých dospelých, teda núdznych vo veku 18 – 30 rokov.
Vykorenení
„Myšlienka domu na polceste alebo útulku pre mladých dospelých vznikala v mojej hlave jedenásť rokov,“ spomína salezián Juraj Malý, duchovný správca zariadenia, ktorý pracuje aj vo väznici pre mladých v Sučanoch. Domček získali aj vďaka nadácii Úsmev ako dar, zriaďovateľovi všetkých „Doriek“. Rok ho rekonštruovali a vybavovali potrebné povolenia.
Na ulici je podľa Malého veľmi veľa mladých, ktorí sa nepriznávajú k tomu, že sú bezdomovci. „Nechcú sa hlásiť k žiadnej charite, nechcú priznať, že potrebujú pomoc. A to je ich najväčší problém,“ odkrýva starostlivo zahaľovanú realitu kňaz, ktorý im chce pomôcť naštartovať sa.
V ružomberskej Dorke majú 12 miest pre mladých dospelých, momentálne tu prebýva 10 chlapcov. Ide o mladých, ktorí vyrastali v detských domovoch, i takých, čo sa rozhodli odísť z pestúnskych rodín. Prespávali u kamarátoch, známych. Pretĺkali sa, prežívali. Až do určitého momentu.
Bývajú tu aj mladí priamo z ulice či deti, ktoré nesú bremená svojich príbuzných. Útočisko tu našiel chlapec, cez ktorého si mama nabrala pôžičky. Musel prerušiť štúdium na vysokej škole, pracuje denno-denne, aj v soboty, aby dlhy posplácal. Bývať nemá kde, strýko ho vyhodil na ulicu.
„Ja ich nazývam vykorenení. Sú vytrhnutí zo svojich rodín, bez koreňov, nemajú z čoho rásť. Nemajú sa kde prichytiť,“ metaforicky približuje salezián Malý a dodáva, že týmto mladým tak chýbajú vzory.
Nenavarím ti, ale naučím ťa to
Dorka nie je konečná stanica. Má pomôcť vstať, pokračovať v ceste. Mladí by sa mali osamostatniť do troch rokov. Je to realizácia starej múdrosti: „Hladnému nedaj rybu, ale udicu a nauč ho loviť.“
Mladí majú kde bývať, variť si, prať a žehliť. Stravu si však kupujú a pripravujú sami, rovnako zodpovedajú za udržiavanie poriadku. K dispozícii však majú aj ruky pripravené pomôcť. Stačí sa za nimi načiahnuť. „Naším cieľom je, aby sa stravu naučili pripravovať. Pomôžeme im, naučíme ich variť. Ak o to požiadajú,“ potvrdzuje Malý.
Aby sa cítili naozaj ako doma, majú vlastné kľúče od domu. Na rozdiel od obdobných zariadení, kde sú vrátnice a klientov dovnútra vpúšťa poverená osoba.
Záujemcovia o pomoc musia prejaviť aj ochotu svoj život zmeniť. „Každého sem prijímame s myšlienkou, kde ho môžeme posunúť,“ objasňuje salezián postup. A to sprostredkovaním práce alebo návratom do školy. Viacerí mladí pokračujú vo vzdelávaní, jeden chlapec študuje na vysokej sociálnu prácu.
Každému z desiatich chlapcov, čo sem nastúpili, vybavili trvalý pracovný pomer. Zamestnali sa ako skladníci, murári či kuchári. Ukázalo sa však „ovocie“ vykorenenia a chýbajúcich vzorov. Po mesiaci dostali výpoveď. „Nemajú žiadne pracovné návyky. V tomto dome je to najväčší problém, dostať ich k návykom a nejakému režimu dňa,“ hovorí kňaz o najväčších úskaliach.
Trpezlivosť
Už zarobené peniaze je im často zaťažko udržať v peňaženke. „Majú problém vydržať od výplaty k výplate. Vôbec nerátajú s budúcnosťou. Žijú len pre prítomnosť,“ spomína kňaz ďalšiu vec, s ktorou sa boria.
To je azda záležitosť viacerých mladých, ale opäť sme aj pri chýbajúcich vzoroch. „Naši rodičia pracovali, často si odtŕhali od úst, aby sme mali my. Ale oni toto nikdy nevideli,“ vraví Malý, podľa ktorého sa chlapcov snažia učiť rozumnému hospodáreniu.
Učia ich aj sociálnym návykom, ktoré si nemali kde osvojiť. Napríklad pri odchode povedať, kam idú. Aj keď teoreticky nemajú povinnosť to oznamovať. „Čo budú učiť oni svoju rodinu?“ vyslovuje kňaz rečnícku otázku.
Uskutočňovanie dobre mienených rád však od chlapcov nemôžu vynucovať. „Nemôžeme im nariadiť nič, nie sú vo väznici. Sú už dospelí. S centrom majú podpísanú zmluvu, správca môže zaznamenať akurát porušenie domového poriadku. My môžeme intervenovať, prehovárať,“ vraví Malý a dodáva, že vždy je to o vzťahoch. A nie vždy je to ľahké.
Kňaz prechádzal fázou, keď sa zamýšľal, či ešte mladým rozumie. Nechceli veľmi dať na jeho usmernenia, ťažko sa mu s nimi pracovalo. Svoje pochybnosti preberal aj s biskupom. „Vieš, Jurko, tí chlapci sú vychovávaní bez lásky. A Boh je láska,“ reagoval. „Dobre, poučku poznám. Ale čo robiť?“ dožadoval sa salezián konkrétnejšej rady. „Nič. Len trpezlivo a s láskou k nim pristupuj,“ dodal biskup.
„A to mi pomohlo. Mám byť trpezlivý,“ vraví kňaz, ktorý pripúšťa, že si to niekedy vyžaduje veľké vypätie síl a aj oni sú len ľudia. So svojimi víziami, predstavami.
Dorka už napísala aj šťastné príbehy. Jeden chlapec sa postavil na nohy, Juraj Malý ho sobášil v Bratislave, kde pracuje, našiel si bývanie, povyplácal dlhy a s manželkou stavajú domček na Záhorí.
Dorka spojila najlepších priateľov
Dorka prichýlila aj 19-ročného Damiána (mená sú pre zachovanie anonymity zmenené). Na ulici ako takej nebol nikdy, nocľah nachádzal u kamarátov, známych. Raz však už nemal u koho. Cez Úsmev ako dar, s ktorými sa pozná odmalička, sa dostal k ružomberskej Dorke a podal si žiadosť.
Ozval sa mu salezián. „Nezabudnem, čo mi povedal do telefónu. Zdvihol som: ,Prosím?´ On mi odpovedal: ,Aké prosím? Hádam sa najprv predstavím´,“ pobavene spomína na prvé zoznámenie s duchovným správcom Dorky.
Prijali ho expresne, do 24 hodín. Don Juraj, ako ho chlapci volajú, ho nasledovný deň vyzdvihol na stanici a ako vyučenému kuchárovi-čašníkovi mu vybavil prácu. Kňaz sa mu sprvu zdal rázny, ale dodáva, že im vždy pomáhal, aj keď sa ocitli bez roboty.
„Je to tu dobré. Ako v detskom domove, len samostatnejšie. A nie na stálo, skôr prechodné, aby sme sa odrazili,“ hodnotí pobyt po pol roku chlapec, ktorý od dvoch rokov vyrastal v detskom domove a starali sa o neho vychovávateľky striedajúce sa na dvanástkach.
Práve Damián dal kňazovi Malému podnet na svojho kamaráta z detstva, nevidiaceho Mareka. Sprvu sa ho zdráhal prijať, s obavami, ako to bude s hendikepom zvládať. Napokon pristal. Chlapec žil v nevyhovujúcich podmienkach. V preklade: v lese pri matke, bez vody, elektriny.
Býva tu ani nie mesiac, podľa vlastných slov si už zvykol, vo februári nastúpi na masérsky kurz do Levoče.
Marek s Damiánom zdieľali spoločnú izbu ešte ako deti. Nejaký čas neboli v kontakte, opäť sa stretli v Ružomberku. Po rokoch má Marek v priateľa dôveru. Chodí s ním po meste bez toho, aby si vzal palicu.
„Aj na Chopku bol so mnou,“ dopĺňa Damián. „To nebol Chopok, ale Kráľová hoľa,“ opravuje ho Marek. „No tak na nejakej hore,“ smeje sa ten, ktorý turistiku neznáša, ale pre priateľa, ktorý ju obľubuje, sa premohol.
Podotknem, že musia mať vypestované naozaj hlboké priateľstvo. Uznávajú. „Dá sa povedať, že sme najlepší kamaráti. Aj keď, skôr je ako brat. Bez reptania spravíš pre takého človeka všetko,“ dosviedča Damián.
Vianoce o ľuďoch
Či budú mať vianočný stromček, ešte nevedia. Ani ich to veľmi netrápi „Vieš, keď si na Vianoce zvyknutá, že toho až tak nemáš, je ti úplne jedno, či bude stromček. Stačí ti byť naozaj s tými ľuďmi. A nech je vonka sneh,“ prezrádza Damián, ktorý plánuje ísť s kolegom aj Marekom na sviatky na chatu. Tento rok chcú kúpiť živých kaprov, keďže v detskom domove nemohli. Tradičnú rybu ešte nejedli, prinajhoršom sa spoliehajú na rezne.
Jedna vec je mať dom, v ktorom bývam. Dá sa však Dorka nazvať domovom? „Za mňa vravím áno. Aj keď idem z práce domov, fakt sa tu teším. Aj na kamarátov,“ pritaká Damián.
Marek najskôr neodpovedá, až po povzbudení priateľa. „Určite to pre mňa znamená viac, ako čo som mal predtým, keď som býval pri matke. Mám všetko to, čo som predtým nemal.“
Článok bol publikovaný v Ružomberskom magazíne 12/2019 – 1/2020.
Titulná fotografia – Salezián Juraj Malý, duchovný správca Centra Dorka.
