Zisťovali sme ako pomáha čipovanie psov mestskej polícii a veterinárom.
Povinné čipovanie psov bolo zavedené ešte v roku 2012. O dva roky neskôr ho zrušili. Čipovanie psov je na Slovensku opäť povinné od 1. septembra 2018.
Novela zákona definuje zviera ako cítiacu bytosť, zavádza opatrenia proti množiteľom, ale predovšetkým proti týraniu zvierat. Aj napriek tomu, že je povinné, ešte stále sa nájdu ľudia, ktorí ho nechcú, ba čo viac, o čipovaní majú mylné predstavy.
Čip nie je GPS
„Je to vec, ktorou vieme identifikovať psíka,“ začína nám vysvetľovať ružomberská veterinárka Katarína Baláž Bačkorová. Elektronická súčiastka obsahuje unikátny 14-miestny kód. Aplikuje sa ihlou do podkožia na ľavú stranu krku. Je vo veľkosti zrnka ryže a môžete ho dokonca aj nahmatať.
Údaje o psíkovi a majiteľovi sú zaevidované v Centrálnom registri spoločenských zvierat (CRSZ). Kód z mikročipu sa načítava čítačkou, ktorú majú útulky, mestskí policajti, ale aj veterinárni lekári. „Čip nezisťuje polohu psa a určite nefunguje ako GPS. To, že aplikujeme čip neznamená, že zviera automaticky vieme aj nájsť,“ prezrádza veterinárka.
Vysvetľuje nám, že keď k nim príde na vyšetrenie majiteľ so psom, automaticky sa spýtajú, či má čip. Ak je odpoveď nie, tak mu ho so súhlasom majiteľa dajú. „Keď k nám príde zrazený pes, tak prvoradá je záchrana a potom riešime čip. Vždy sa berie ohľad na stav zvieraťa. Ak pes nemá čip a majiteľ ho ani nechce, tak ja môžem povedať, že ani ja nechcem pokutu a psa nevyšetrím.“
V novele zákona sa uvádza, že súkromný veterinárny lekár nesmie ošetriť psa, ktorý nie je identifikovaný. Výnimkou sú iba nevyhnutné prípady v záujme ochrany zvieraťa. Ak veterinár poruší zákon, hrozí mu pokuta od 1 750 eur až do 20-tisíc eur.
„V januári sme v našej veterinárnej klinike začipovali 45 psov, pričom jednorazový poplatok za túto službu bol 14 eur,“ hovorí veterinárka. Zároveň dodáva, že na ich klinike evidujú približne 4-tisíc psov, pričom väčšina z nich bola očipovaná ešte pri prvom nariadení.
Príbeh túlavých psov nemusí mať vždy šťastný koniec
Viktor Mydlo, hovorca mesta Ružomberok, nám potvrdil, že daň za psa si platí 1 866 majiteľov psov.
Ak ľudia vidia na ulici pobehovať zatúlaného psa, automaticky kontaktujú mestskú políciu. „Za mesiac odchytíme v priemere okolo stovky psov. Samotné čipovanie nám veľmi uľahčuje prácu, pretože na základe čítačky dokážeme informovať majiteľa, že má u nás odchyteného psa,“ vysvetľuje Roman Jankovič z Mestskej polície v Ružomberku.
Majiteľ však z polície neodíde len so svojím psom, ale aj s prázdnou peňaženkou. Za voľný pohyb psa na verejnom priestranstve mu hrozí pokuta do výšky 33 eur.
Mestská polícia ma pre zatúlané zvieratá koterec, kde môžu ostať, až kým si po nich neprídu. „Niekedy sa stane, že pes nemá čip, nesedia údaje o majiteľovi alebo má zrušené telefónne číslo. Psa tu, samozrejme, nemôžeme nechávať dlho a ak nezistíme komu patrí, dávame ho do útulku, ktorý sa nachádza v Bielom Potoku,“ hovorí o osude zatúlaných psov Roman Jankovič. Zároveň dodáva, že väčšina odchytených psov už má svoj čip.
„Keď k nám dovezú psy, ani jeden nemá čip. Očipovaných sa nájde asi 10 %, ale tie sa ku nám ani nedostanú, ľudia si ich hneď nájdu. Teraz tu máme 17 psíkov,“ opisuje situáciu so psami Oľga Lizáková z Centra nájdených zvierat v Bielom Potoku.
Odmietnutie začipovať psa si vysvetľuje na základe vzťahu zvieraťa s ľuďmi. „Kým pes nie je spoločník v rodine, tak ho ani čipovať nebudú. Funguje iba ako zvonček, je priviazaný, má kastról a nič iné ich nezaujíma. Načo by teda platili za nejaké čipovanie,“ konštatuje Lizáková.
Čip je jediná identifikačná vec, ktorá vás prisudzuje ako majiteľa. Ak zviera nemá čip, nie je ani povinnosťou útulku vydať zviera človeku, ktorý si poň príde. O to viac, ak má podozrenie, že zviera žije v zlých podmienkach.
„Podmienky, aké majú psy na dedinách sú hrozné. Stále proti tomu bojujeme, dávame podnety, ale berie nám to energiu. Musia zakročiť aj starostovia a vyzývať ľudí“ priznáva Oľga Lizáková, ktorá sa svojej práci venuje už 18 rokov.
Titulná fotografia: Veterinárka Katarína Baláž Bačkorová, archív Veterinárnej kliniky v Ružomberku
